Problémy s autom, WWOOFing, Maori, ragby a oceán: spoznávame život na Novom Zélande

Cesta na našu prvú farmu bola plná prekvapení. Najprv to bol dym spod auta pri výjazde z upršaného Aucklandu, neskôr svietiaca kontrolka motora na prístrojovej doske a nakoniec pravidelné zdochýnanie motora pri nízkych otáčkach.... veru veru, nie je auto ako auto :-/ Boli však aj príjemné prekvapenia, napríklad veľmi nečakané objavenie Hobbitonu v malom mestečku Matamata (názov sa mi celkom pozdáva), kde sme sa len zastavili na obed. Keďže sme sa ponáhľali na farmu do Whakatane, povedali sme si, že sa tam vrátime neskôr. Ďalšou príjemnou zmenou bola krajina. Doposiaľ sme videli len ulice najväčšieho mesta Nového Zélandu plné drevených domčekov a v centre aj vysokých business budov. Zrazu je okolo nás zelená kopcovitá krajina posiata ovcami. V podstate celá naša 4-hodinová cesta na juhovýchod prechádzala týmto typom krajiny. Všetky pozemky sú svedomito ohradené, takže sa nemôže stať, že na ceste stretnete stádo dobytka ako to bolo napríklad v Gruzínsku.

Farmu sme našli asi 30 km od mesta. Veľmi nápomocné sú poštové schránky s číslami domov, ktoré stoja hneď pri hlavnej ceste. Od nich potom často vedú ešte pomerne dlhé a kľukaté cestičky kopcami k domom. Našimi prvými „zamestnávateľmi“ (alebo skôr hostiteľmi) sú bratia Kelly a Richard. Pozemky sú rozľahlé (20ha) a aktivity na farme veľmi rôznorodé – od chovu kráv, oviec, koní, alpák (domestikované lamy) a hydiny až po pestovanie pomarančov, olív a iných plodín. K pets, teda domácim zvieratám, patrí pes Sadu a kocúr Tom, ktorý to tu má všetko pod palcom. Každý z farmárov má vlastnú prácu, Kelly sa napríklad venuje výskumu kvality vody v okolí, a farma je len „bokovka“. Úrodu majú len na vlastnú spotrebu, lebo je jej vraj na predaj málo. Ako sme zistili, nie je to pravá farma, ktorá sa snaží byť sebestačná. Napríklad mlieko máme z prášku, lebo je to lacnejšie a kravy slúžia len ako „zdroj“ teliatok, ktoré sú na predaj.

Bývame v minidomčeku kúsok od hlavného domu a keďže počasie je ešte dosť jarné a chladné, aj si pár večerov kúrime. Stravujeme sa s farmármi v dome – raňajky individuálne a obedy často tiež. Veľakrát je to len chlieb s niečím. Za hlavné jedlo dňa je považovaná večera. Spoločne si sadáme k stolu a tlačíme Kellyho cestoviny (príjemná zmena po všetkých tých zeleninových šalátoch) alebo Richardove steaky či pizzu. Jedlá sú veľmi často pripravované z baraniny alebo jahňaciny, čomu sa ani veľmi nedivím. No jednoducho, nehladujeme...

A čo za to? ... 4 hodiny práce denne na pridelených úlohách. Jeden deň je to likvidovanie buriny, iný príprava dreva na budúcu zimu či úprava príjazdovej cesty. Naučili sme sa tiež robiť thinning na stromoch (t.j. prerieďovanie plodov ešte pred úrodou, aby stromy neboli „preťažené“). Pozemky sú také veľké, že sa na nich presúvame na offroadovom minivozidle a musíme sa riadne držať, aby nás Kelly pri jeho rýchlej jazde niekde nestratil.

Zvykli sme si vstávať o 7:00 a tak sme už na obed s prácou často hotoví. Ostáva nám teda pomerne veľa voľného času. Ak je slnečné počasie, vyrážame do mesta alebo na pláž. Jedno poobedie sme si požičali kajaky a splavovali miestnu riečku. Bola to skôr oddychovka ako adrenalín, no za minivýlet to veru stálo. Najbližšou plážou je Ohope beach a je nádherná. Tiahne sa odnevidím donevidím a kúsok od pláže rastú ihličnaté stromy – inak len piesok, rozvlnené more a žiadni ľudia. V diaľke sa pekne ukazuje Whale island (veľrybí ostrov- meno dostal kvôli svojmu tvaru).

Kúsok od Ohope je prístupová cestička na skrytú pláž. Sme veľmi zvedaví, lebo odporúčania na návštevu sme mali z každej strany. Najprv 10 minút šlapeme po prímorskej lesnej cestičke hore (a veruže je to makačka), potom dole. Nakoniec sa pred nami otvorí nádherná minipláž plná mušlí. Až tak plná, že piesok na niektorých miestach ani nevidno. Počasie je krásne, Milan najprv pózuje a potom nelení a beží do vody. Ja som veru dlho váhala... voda má niečo okolo 15°C. Nakoniec som to však so zaťatými zubami dala a v konečnom dôsledku to nebolo vôbec strašné. Kúpeme sa v mori na začiatku novembra...weeey (odkaz pre všetkých cestovateľov do Thajska – to sa neráta!).

Whakatane je malé prímorské mestečko s počtom obyvateľov do 20 000. Nájdeme tu však všetko, čo potrebujeme: veľké obchody, turistickú kanceláriu aj banku na založenie účtu. K tomu sme narazili aj na pár maorských pamiatok. Maori sú pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Priplávali sem asi pred 800 rokmi z Polynézie a doteraz žijú v kmeňoch (tzv. iwi). Inak chodia oblečení úplne normálne a žijú v domoch – žiadne jaskyne a listy okolo pása, aby sme si rozumeli. Prví Európania prišli až v roku 1769, kedy James Cook narazil na túto pevninu a odvtedy sa krajina začala odlesňovať a zaľudňovať prisťahovalcami z Európy. (zdroj: Lonely planet). Maorské tradície tu pretrvávajú dodnes a veľká časť cestovného ruchu je postavená aj na nich. Po krajine môžete vidieť veľa marae (maorský posvätný dom), waka (loď/kánoe), navštíviť múzeá venujúce sa problematike maorskej kultúry a ich legiend, či zúčastniť sa maorských predstaveniach. 

My sme si boli pozrieť krásne vyrezávanú Te Manuka Tutahi Marae. Bohužiaľ sme sa nedostali dnu, ale ako úvod do maorskej kultúry to zatiaľ stačí :-). Treba povedať, že Maori a „Európania“ tu žijú bez konfliktov a rešpektujú sa navzájom. Maorský jazyk je jeden z oficiálnych jazykov krajiny a veľa popisov v múzeách je dvojjazyčných. Napriek tomu ho do veľkej miery vytláča angličtina a bohužiaľ veľa Maorov už svoj jazyk nepozná.

Pracujeme bez zmeny aj cez víkend. Nedeľné ráno však patrí ragby. Novozélandský národný tím All Blacks hrá priateľský zápas v americkom Chicagu. Je to výborná príležitosť na spoznanie tohto národného športu a jeho pravidiel, ktoré tu však nebudem rozpisovať. Aj tu môžeme vidieť vplyv maorskej kultúry a to pri úvodnom bojovom tanci haka. Musím priznať, že to vyzerá trochu smiešne. Nech sa páči na posúdenie: https://www.youtube.com/watch?v=Z1FLqHAGUXY. Ale zjavne to zabralo a All Blacks zničili Američanov 74:6. Hra nás veru chytila a na zoznam zážitkov z Nového Zélandu pribudol aj zápas ragby. Dúfam, že sa nám to niekedy podarí.

U Kellyho sme boli jeden týždeň, čo bolo na tú lokalitu a štart do wwoofovania tak akurát. Podarilo sa nám opraviť zdochýnanie auta a ďalej pokračujeme na juhovýchod do Gisbornu, kde sme si našli farmu s viacerými pracujúcimi wwoofermi, takže vítaná zmena. Správy čoskoro...

Ďalšie fotky nájdete tu.

Rozbiehací týždeň v Aucklande

Ubytovanie na prvých sedem dní sme si zariadili cez Airbnb v záhradnom domčeku u Maree a Marcusa. Bolo to trochu ďalej od centra Aucklandu, ale zase, to centrum sme až tak k životu nepotrebovali.

Prvú noc sme spali ako zarezaní skoro do 11:00 a cez deň sme na pláne nemali vôbec nič, teda okrem regenerácie a adaptovania sa na časový posun, ktorý bol v tom čase 11 hodín (teraz je to už 12). Nevydržalo nám to však dlho a už sme mali potrebu ísť von a popozerať sa po okolí. Vhodným dôvodom bola kúpa redukcí do elektrických zástrčiek. Vybrali sme sa teda autobusom do nákupného centra.

Ulice sú krásne uhladené, plné jednopodlažných drevených domčekov s malými záhradkami (trochu mi to pripomína seriál Zúfalé manželky, len tie domy sú menšie). Celkom nás zaskočilo niekoľko bosých ľudí, ktorí sa len tak prechádzajú po ulici a nechápeme... (k tejto téme sa ešte vrátim v inom blogu ;-)).

Stojíme pri ceste a čakáme na autobus. Celkom výzva bolo vôbec zorientovať sa, ktorým smerom potrebujeme ísť a v akom smere chodia autá. Jazdí sa tu totiž naľavo. Tiež netušíme, aký systém funguje na Novom Zélande. Nakoniec sme však všetko zvládli :-). Veľmi milo nás prekvapilo a mierne aj zaskočilo, že ľudia pri vystupovaní ďakujú cez celý autobus šoférovi slovami: „Thank you, driver.“. (čo sme si aj rýchlo osvojili - samozrejme autobusy tu nevyzerajú ako u nás 39-ina z/do Mlynskej doliny).

Nákupné centrum St. Lukes Mall vyzerá ako shopping centrá u nás: potraviny, rôzne obchody, kiná, food court atď. Hneď v prvom obchode sme našli redukciu, stála síce 30 novozélandských dolárov (kurz: 1 NZD = cca 0,64 EUR), ale pri kúpe dvoch je zľava 40%. Celkovo tu zľavy v obchodoch fungujú inak. Ušetríte, ak si kúpite viac výrobkov naraz. A to aj pri tovare ako vysávače alebo elektronika. Označenie zliav je riadne viditeľné, zato ceny nájdete veľmi ťažko.  

Prvý novozélandský obed máme v Subway-i, aby sme telo predsalen nešokovali toľkými zmenami :-). Ako sa ukázalo, nakoniec sme ho kvôli cenám nešokovali celý týždeň, ale zase treba povedať, že až taká exotika to tu nie je – bežné sú ázijské bistrá, sushibary, fish&chips atď.. Potraviny sú tu dosť drahé, takže nakupujeme dosť striedmo. Na večeru sme si zvykli jesť len zeleninové šaláty, keďže tá je tu najlacnejšia (ale určite nie lacnejšia ako u nás).

Na druhý deň sme šli pozrieť už aj do centra, ktoré nie je nič viac ako hlavná ulica Queen street, veľký park a prístav. Nič prevratné. Vo vedľajšej uličke je ešte sky tower, vraj najvyššia budova na južnej pologuli, ktorú môžeme vidieť naozaj odvšadiaľ. My máme však iné povinnosti. Najprv kúpa SIM kariet a potom na poštu požiadať si o IRD číslo, ktoré potrebujeme, ak chceme na Novom Zélande pracovať. Čo sa týka SIM kariet, je celkom problém kúpiť program s rozumným počtom mobilných dát. S internetom je tu všeobecne dosť problém, keďže u nich neexistuje neobmedzený a stojí strašne veľa (či už mobilný alebo nie). Zlaté Arménsko, kde sme mali za 2 eurá neobmedzený internet a kredit na telefonovanie...

                      .

Dni sa predlžujú, takže aj o šiestej je stále vhodná doba na sightseeing. Centrum sme si prešli celkom rýchlo, zima nás popohnala. Mali sme však celkom produktívny deň :-).

Jeden slnečný deň sme sa vybrali aj do Aucklandskej ZOO. Nebudem vám klamať, šli sme tam najmä kvôli vtákovi kiwi, ktorý žije len na Novom Zélande a vo voľnej prírode ho zazriete veľmi veľmi zriedka. Keďže je kiwi nočný živočích, fotka v tmavom presklenom výbehu bola nezrealizovateľná. Ale videli sme ho!!! Inak je ZOO trochu iná ako v Bratislave. Je tu menej zvierat, z čoho som bola mierne sklamaná, ale na druhej strane majú oveľa väčšie výbehy a od návštevníkov sú oddelené oveľa menšími plotmi. Napríklad opice sú oddelené vodnými priehradami a nie klietkami, ako to je na Slovensku.

Z úvodných povinností nám ku šťastiu chýbajú ešte 2 veci: auto a farma, kde môžeme začať pracovať.

Čo sa týka auta, inzeráty sme hľadali cez internet a veru, v tom čase ich nebolo najviac... Boli sme na dvoch obhliadkach a jedno auto, konkrétne Honda Odyssey ročník 1995 s vybudovanou posteľou, sme si rovno na druhý deň kúpili od španielskeho páru. Ako sa neskôr ukázalo, auto sme celkom preplatili a nebolo bezproblémové. Senzáciou pre nás však bolo niečo iné, a to prepis auta :-). Prídeme na poštu, predávajúci vypíše krátky formulár, my vypíšeme druhý, pri okienku zaplatíme 9 dolárov a je to. Teta nám dá niečo ako technický preukaz a Milan je majiteľom ďalšie auta v najlepších rokoch :-D.

Hľadanie farmy bol na začiatku trochu boj – predsalen to robíme na poslednú chvíľu. Všetky kontakty sme našli na oficiálnej stránke wwoof, čo je skratka pre Willing Workers on Organic Farms. Znamená to, že budeme pracovať u niekoho na farme za ubytovanie a stravu. Na rozbeh je to celkom fajn, lebo stretneme nových ľudí a lepšie spoznáme krajinu. Sezóna na zber ovocia (platená práca) sa aj tak ešte nezačala, keďže je len jar. Nakoniec sa podarilo a čaká ná 4-hodinová cesta do mestečka Whakatane (čítaj Fakatáne). Správy z prvých pracovných povinností už čoskoro :-). 

Fotky z výletu na jednu z Aucklandských sopiek One Tree Hill:

Výhľad na Auckland:

Ovceee:

Ďalšie fotky nájdete tu.

Naša cesta k protinožcom a spoznávanie Taipei

Naša cesta na Nový Zéland sa začala 17.10.2014 o 5:00 ráno na letisku v Prahe, kde sme si check-inli naše tri obrovské kusy batožiny a plní očakávaní (alebo aj mierne unavení z krátkeho spánku) nastupujeme do lietadla smer Auckland s prestupom v Amsterdame a jednodňovým stopoverom v Taipei. Sme celkom nedočkaví, keďže sme ešte tak dlho v lietadle nesedeli.

Nakoniec sme let prežili úplne v pohode, teda až na deficit spánku, ktorý vznikol prechodom na taiwanské časové pásmo. V praxi to znamená, že o nejakej 17:00 nášho času letušky zastreli okná a zhasli svetlá a mali sme spať. Samozrejme sme to odignorovali a pozerali filmy. Keď sme sa konečne zlomení únavou ako tak uložili na spánok, budili nás s raňajkami. Pristávame v Bangkoku, kde máme palivovú zastávku. Bohužiaľ nemôžeme počkať v lietadle a tak nevyspatí okupujeme dve hodiny lavičku na letisku. Inak, thajské písmo je veľmi pôsobivé:

Z Bangkoku sú to do Taipei už len nejaké tri hodinky, ktoré zbehli pomerne rýchlo. Na Taiwane pristávame o 14:00 miestneho času. Keďže Slováci víza nepotrebujú, na letisku sme vybavení celkom rýchlo (dokonca s nami dorazila všetka batožina). Po sprche na hosteli vyrážame rovno do mesta. Dať si šlofíka by malo za následok spánok do rána a to predsa nechceme :-). Keďže je už večer, ako prvá zastávka našej návštevy sa ponúka night market (nočný trh) v štvrti Shilin, kde to vraj celkom žije. Night marketov je v meste množstvo, no ako správni turisti sme zamierili rovno na ten najpreplnenejší (alebo aj sprievodcom odporúčaný).

Nájsť ho nebol problém. K dispozícii sme mali samozrejme mapu, ale zo stanice metra stačilo nasledovať davy ľudí. Tak sme sa teda zaradili do radu, ktorý postupne prechádzal úzkymi uličkami pomedzi obchodíky a stánky. Keďže sme už aj dosť hladní, poškuľujeme po nejakých stánkoch s jedlom. Smola...v tejto časti má prevahu oblečenie. Pripomína mi to trochu Miletičku, teda až na tie masy ľudí. Keď sme už konečne narazili na stánok s občerstvením, ukázalo sa, že sa tam dá kúpiť len čaj - ľadový a na výber sú rôzne druhy. Ako sme sa neskôr dozvedeli, slovenská novinka bubble tea pochádza práve z Taiwanu. Tak teda ochutnávame a nedopité vyhadzujeme - je to neuveriteľne sladké... A neskôr už vidíme aj stánky s jedlom. Čo však cítime, tomu nijako nenasvedčuje - hrozný zápach, pri ktorom človeku trikrát prejde chuť do jedla.... už, aby sme boli z jeho dosahu... Mali sme totiž šťastie na legendárne stinky tofu (viac info tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Stinky_tofu). Po ceste sme natrafili na jeden budhistický chrám. Trochu sme si ho aj popozerali, no keďže všade bolo veľa ľudí s jedlom, naše mysle boli úplne niekde inde. Tu sme aj stretli skupinu Slovákov, ktorí na Taiwane študujú činštinu. Tak ťaháme múdrosti a len tak „ohovárame“ miestnych :-). Následne sme sa dostali aj k vysnívanému jedlu - dali sme si palacinku s kuracím mäskom a šalátom. Kto by však čakal slanú palacinku, ten by bol sklamaný. Vlastne pred týmito ich šialenými kombináciami slaného a sladkého nás varovali aj naši slovenskí kamaráti. Nemusím však hovoriť, že ja napriek tomu sme sa najedli do sýtosti

.

Nedeľu 19.10. máme takmer celú na objavovanie krás mesta Taipei. Do Aucklandu letíme až o 23:00, takže času dosť. To, že sme šli nakoniec na letisko taxíkom dosť veľkou rýchlosťou, aby sme stihli check-in, radšej zamlčím...

Keďže sa náš hostel nachádzal v pešej vzdialenosti veže Taipei 101 (niekdajšej najvyššej budovy na svete), nejdeme tam :-D. Namiesto toho nám bola odporúčaná prechádzka na neďalekú Elephant Mountain (Slonia hora), odkiaľ je krásny výhľad na mesto. Čo by bola u nás prechádzka na minimálne hodinu po cik-cak chodníčkoch, tu to prevýšenie vyriešili prudkými schodmi dohora. S mojou chabou kondičkou to bez pravidelných prestávok na lapenie dychu nejde. Ten kontrast, keď z rušných ulíc odbočíte do hustého lesa pripomínajúceho džungľu, je však úžasný. Výhľady tiež stoja za to, tak fotím ako divá. V tejto oblasti je veľmi veľa chodníkov k roztrúseným chrámom, no keďže nemáme toľko času, vraciame sa na metro smer centrum. 

 

Naše ďalšie kroky vedú do konzumnej štvrte Ximending. Na budovách sú obrovské reklamné plagáty, na uliciach davy ľudí a v obchodoch predávajú všetko od suvenírov, cez kvantá oblečenia až po filmové postavičky. Riadne to tu veru žije. Po včerajšom nočnom trhu však vonkoncom nemáme náladu prebíjať sa davom, tak sme si ešte pozreli pravidelný nedeľný hipsterský trh pri Red house a poberáme sa na metro k chrámu Longshan. Na Taipei je celkom fajn, že skoro všetky pamiatky sú pri stanici metra, takže ak aj nemáte veľa času, dá sa toho stihnúť veľa. Apropo metro, je tu prekvapivo veľa príkazov a pravidiel (trochu mi to pripomína Kosku) a ľudia ich aj dodržiavajú. Na príchod metra sa napríklad čaká v rade v rozmedzí naznačených čiar na podlahe; nech je metro akokoľvek plné, prioritné sedadlá pre starších sú vždy voľné alebo vás pracovník metra upozorní, aby ste v metre nežúvali žuvačku (true story), jedlo a nápoje sú tam totiž zakázané. 

Chrám Longshan je nádherný. Akurát tam bola nejaká slávnosť a o to viac sme si toto duchovné miesto užili. Všetci pritomní sú otočení k soche nejakého bôžika, v rukách držia zapálené aromatické tyčinky a klaňajú sa. Do toho hrá meditačná a veľmi chytľavá melódia. Je veľmi jednoduché ponoriť sa do tejto príjemnej atmosféry. Zaujímavosťou je, že tu nie je len jeden "oltár". Ľudia sa klaňajú rôznym bôžikom. 

Veľmi nás napríklad pobavilo, že bôžik literatúry je veľmi obľúbený medzi študentmi počas skúškového obdobia.

 

Pomaly sa stmieva a my toho chceme stihnúť ešte veľa. Ideme teda rýchlo k pamätníku Chiang Kai-sheka, prvého vládcu na Taiwane. Je to veľké námestie s operou, parkom a obrovským monumentom so sochou vládcu. K nemu vedie 88 schodov, presne toľko, koľko rokov sa dožil Chiang Kai-shek. Vnútri je aj jemu venované múzeum, no je neskoro a už je zatvorené. Len sa otočím, že si odfotím park zhora, a už zatváranú aj monument. Stihli sme to len tak tak.

Keďže sme presvedčení o tom, že máme ešte veľa času, ideme sa pozrieť aj na chrám Bao’an, ktorý je zapísaný v UNESCO. Je už síce dosť veľa hodín, ale chrámy sú otvorené do neskorého večera. Najprv sa poprechádzame po parku, ktorý sa nachádza hneď oproti a potom sa ideme pozrieť na tú nádheru. Obdivujeme maľby na vonkajších stenách a potom tie zlaté sochy bôžikov vo vnútri. Všetko je také exotické. 

Už je po siedmej a musíme sa poponáhľať na hostel po veci a rýchlo na letisko. Nestačí, že máme časový sklz, ešte nás aj navigujem do zlého metra, čo je pol hodinka navrch. Nakoniec sme teda skončili v spomínanom taxíku - lietadlo sme stihli :-). Dokonca sme na letisku stáli ešte aj 45 minút po plánovanom odlete... bol totiž nejaký problém s lietadlom.  

Po oprave už ide všetko ako po masle. Čaká nás časový posun o 5 hodín. Najprv palivová zastávka v Sydney, opäť s prestupom a kontrolami na letisku, a potom už konečne náš cieľ - Auckland. Pristáli sme 20.10.2014. Počasie nie je žiadna sláva (najmä po tom Taipei). Prší a je zima. Povedala by som, že je tu taká naša jeseň. Zatiaľ sme si v tomto ohľade neprilepšili, uvidíme ako ďalej :-).

Viac fotiek nájdete tu.