Prečo kiwi nie je vlastne avokádo?

Presun na ďalšiu farmu, v poradí už tretiu, nám priniesol niekoľko zmien. Prvou pozitívnou zmenou bola denná teplota, ktorá je v oblasti Hawke’s Bay vždy o čosi vyššia ako inde na Novom Zélande. Ďalšou zmenou bol samotný dom - už to nie je trápna drevená chalúpka, ale rovno dom zo slamy. Prekvapivo riadne izolovaný a teplý, čomu aj celkom rozumiem, keďže sa nachádza vysoko na kopci a fúka tu asi často. Za interiér by sa nemusel hanbiť žiaden hipster. Ono, majiteľka Vicky je tak trochu alternatívna - šije si vlastné oblečenie, nemá televízor ani internet a nábytok si nakupuje výhradne v second handových obchodoch. A keďže miluje vintage, vyzerá to u nej takto:

  

 

Vicky je učiteľkou v materskej škole a žije sama so psíkom Poly. Ako väčšina miestnych farmárov, aj ona sa snaží žiť v čo najväčšej miere sebestačne. To znamená, že vodu zohrieva solárnymi panelmi, na záhradke pestuje, čo sa dá a recykluje všetko možné. V komposte si dokonca chová červíky a niekedy zbiera na pobreží morské riasy, lebo je to vraj prospešné na pestovanie zeleniny. Záchod má síce v dome, ale miesto splachovania hádžeme do diery slamu. Nikam necestuje a najradšej je len tak doma. Veľmi vtipné preto bolo, keď sa nás pri našom príchode pýtala, odkiaľ sme. Pri odpovedi „Slovakia, former Czechoslovakia“ (lebo tak si nás aspoň niektorí zaradia) vyberá atlas z roku 1982 a snaží sa zorientovať. Pri každom telefonáte potom nadšene rozpráva, ako má wwooferov zo Slávie, bývalej Juhoslávie. Po našej asi tretej oprave sme boli už len wwooferi z východnej Európy :-).

  

Dom je síce teplý a krásny, ale naša „izba“ nie je ani to ani to. Spíme totiž na terase... a to nie je vtip! Hneď na verande vedľa domu stojí posteľ obkolesená ďalšími dvoma stenami. Posledná stena však akosi chýba... Milan si najprv seriózne myslel, že si z nás robí srandu... hostiteľka nás však presviedča, že nám tam bude teplo a dobre. A veruže nakoniec aj bolo :-). Teda, keď si človek odmyslí spanie pod dvoma perinami, vstávanie pred šiestou kvôli tomu, že vtáčiky v hniezde nad našimi hlavami sa už zobudili a teraz sú hladné alebo občasné prebudenie sa v noci kvôli silnému vetru. Prvú noc sme sa nevyspali skoro vôbec, lebo po nás stále šliapala mačka :-D.  No skoré vstávanie má aj svoje pozitívne stránky a to napríklad, že som si mohla odfotiť tento fenomenálny východ slnka.

Čo sa týka práce, našou každodennou úlohou je kosiť vysokú trávu okolo jej avokádových stromov a vytvárať tam tzv. mulch. Znamená to, vytrhať burinu v bezprostrednej blízkosti stromu, uložiť na to miesto namočené noviny a zahrabať senom. Účelom je zadržiavať vlahu pre strom, ak náhodou niekoľko dní nezaprší. Systém je to vcelku šikovný, len keby sme sa nemuseli každý deň trepať s ťažkým fúrikom s novinami dole svahom a potom zase hore.

 

Za odmenu však máme neobmedzené množstvo avokád na jedenie, čo využívame úplne naplno. Milujeme avokádo! Jeme ho s chlebom, cestovinami, ryžou alebo iba tak. Zároveň si všímame jeho neodmysliteľnú podobu s vtákom kiwi a polemizujeme, či by sa vlastne kiwi nemal volať avokádo. Veď predsa ovocie kiwi sa na vtáka kiwi až tak veľmi nepodobá... no, jednoducho... občas nám už slnko trochu viac pripeká na mozog :-D.

 

Keďže je Vicky každý deň v práci, máme vcelku flexibilnú pracovnú dobu. Tak si vždy nájdeme voľný čas na nejaký výlet a iné aktivity. Prostredie je napríklad dokonalé na cvičenie jógy v mojom prípade alebo meditáciu, ktorej sa začal venovať Milan. Zároveň som si jeden podvečer konečne sadla nad výrobu zácloniek do auta. Nie vždy na cestách je predsa šijací stroj k dispozícii :-).

Občas sa Vicky domov z práce ani nevráti, len dá vedieť, že spí u jej frajera Richarda a máme celý dom len pre seba. To je inak veľmi zaujímavá spoločná črta zatiaľ všetkých farmárov, u ktorých sme boli - všetci majú odrastené deti, sú rozvedení a majú nového partnera. Keď som sa Vicky opýtala, či je to takto bežné alebo je to len náhoda, len mi s úsmevom odpovedala, že to je „New Zealand style“. Hmmm... 

Prvý naozajstný výlet sme si urobili do neďalekého mesta Napier, ktoré je preslávené ulicami v art deco štýle. V roku 1931 túto oblasť totiž postihlo ničivé zemetrasenie a mesto ostalo v ruinách. Potom prišli plánovači a architekti a postavili ho odznovu práve v tomto v tých časoch obľúbenom štýle. Pre predstavu, art deco je štýl z obdobia Veľkého Gatsbyho. Ulice sú pekné a uhladené, no nič špeciálne – do architektúry sa totiž nevyznám a nízke budovy sú tu v každom jednom meste. Osobne ma veľmi prekvapila vianočná výzdoba, ktorú tu tento rok vidíme prvýkrát a je to veru divný pocit, keď si predstavím, že je vyše 20 stupňov.

 

Ďalší výlet sme podnikli v Te Mata Trust Parku. Miernym sklamaním bolo zistenie, že na vrchol hory sa dá vyjsť aj autom, no samozrejme sme si to vyšľapali z dolného parkoviska. Túra to nebola dlhá, okruh nám trval asi 2 hodiny. Po ceste sme videli množstvo bežcov, pôvodný les a kochali sa krásnymi výhľadmi na okolité pasienky s dobytkom. Tiež sme našli v skalách rôzne mušle a fosílie, čo je vcelku neuveriteľné, keďže sme v nadmorskej výške okolo 350 m.n.m..

 

 

Na farme sme strávili jeden týždeň a bola to zase iná skúsenosť. Vicky nám nekonečne ďakovala za odvedenú prácu, my sme jej ani nemali veľmi za čo ďakovať, keďže väčšinu jedál sme si varili sami, spali sme na terase a tak podobne. Našim ďalším cieľom je hlavné mesto Wellington a ešte predtým sme si vymysleli víkendový výlet na úplný juh severného ostrova ku Cape Palliser...juchuuu.