Monday, March 16, 2015

Recept na typické novozélandské raňajky

Prinášame veľmi jednoduchý recept na prípravu porridge, teda ovsenej kaše, ktorou na Novom Zélande začínajú deň na nejednej farme. Táto sladká papanica je rýchla na prípravu, sýta a vynikajúca J.

Čo potrebujeme:

Základ:                                              ovsené vločky
strúhaný kokos
voda

Možnosti na dochutenie:
banán
strúhané jablko
sušené ovocie (napr. brusnice)
med/cukor
jogurt
Granko/kakao

Postup na prípravu 2-3 porcií:

1. Najprv si v hrnci osmahneme ½ hrnčeka kokosu. Pozor, aby nebol plameň veľmi silný, lebo kokos sa veľmi ľahko spáli.

2. Pridáme 1 hrnček ovsených vločiek a zalejeme to 2 hrnčekmi vody. Voda nemusí byť vriaca, ale ide to s ňou rýchlejšie.

3. Za stáleho miešanie varíme, kým nevznikne kaša požadovanej hustoty. Ak si robíte raňajky už deň vopred, nechajte v hrnci viac vody.

4. To je všetko J Môžeme raňajkovať.

5. Keďže samotná ovsená kaša je bez chuti, osladíme si ju priamo na tanieri medom alebo cukrom, môžeme pridať strúhané jablko, brusnice, jogurt alebo kakao.

Dobrú chuť J


Saturday, February 28, 2015

Víkendový návrat do minulosti

(event: Art Deco Weekend 2015)

Mali sme šťastie a opäť sme boli v správny čas na správnom mieste. Počas minulého týždňa sa mestečko Napier, kde momentálne pracujeme, vrátilo v čase do obdobia 1920-1930 počas Art Deco víkendu 2015. Festival má síce v názve slovíčko víkend, no posledné roky trvá už skoro týždeň. Ako by aj nie, keď k dispozícii je vyše 200 eventov, kde si môžete túto éru Veľkého Gatsbyho vychutnať do sýtosti. Od fashion show, cez výstavu dobových automobilov, rôzne workshopy až po koncerty a tancovačky priamo na ulici. Účasť na festivale je veľmi žiadaná a aj preto sa ceny lístkov na niektoré predstavenia pohybujú na úrovni 30, 50, či 100 eur za jedno. No nájdu sa aj bezplatné možnosti zábavy a presne na tie sme zamierili my :-).

Keďže cez týždeň pracujeme, naplánovali sme si vyraziť do ulíc a nasať art deco atmosféru až cez víkend, kedy festival vrcholí. 

Tak sme aspoň mali čas na vyriešenie problému – čo na seba? Chceme totiž zapadnúť v dave a farebné tričko s potlačou a rifle asi nie je to pravé orechové. Nabiehame teda do miestneho sekáča - teda vlastne obrovskej haly plnej regálov so šatstvo usporiadaným tématicky na vešiakoch od nevidím do nevidím. Našťastie predajca presne vie, čo zákazník 2 dni pred art deco víkendom hľadá a vytvoril osobitný regál s týmto špecifickým oblečením. Výber je už dosť obmedzený, no čo to vyberieme, vyskúšame a máme nakúpené J - ja šaty za cca 9 eur a Milan zainvestoval viac a vybral si košeľu a vestu za cca 16 eur. Ešte sme zbehli ku číňanovi po doplnky (lebo tam nájdeš všetko J) a náš prestroj je dokonalý J


Tradaaaaa:

*pozn. aspoň som už zistila, na čo som si trepala cez pol zemegule topánky na opätku J

Ale späť k víkendu. V sobotu večer sme sa odhodlali ísť na večernú tancovačku na nábreží. Atmosféra bola všade vynikajúca. Na pódiu vyhrávala swingová kapela The Royal NZ Navy Band, na trávičke si posedávali starší ľudi na skladacích stoličkách a na parkete sa odušu tancovalo. Všetci mali starostlivo vybrané kostýmy a niektorí aj svedomito nacvičenú choreografiu. Celá táto paráda sa končila o polnoci, kedy sa všetci rozpŕchli domov, popr. do vypredaných hotelových izieb. Zajtra pokračujeme :-).

V nedeľu doobedu sa na hlavnej ulici konalo SOAP BOX DERBY, teda preteky rodinných tímov na doma vyrobených kárach. Celé to spočívalo v tom, že jeden z rodičov roztlačil svoju ratolesť na štvorkolesovom vozídku a potom už všetci čakali, ako to na konci dopadne – či stihne dieťa ubrzdiť alebo ho ubrzí bezpečnostná bariéra. Súťažilo sa v jednotlivých kolách a zastúpenie mal aj náš hostel Toad Hall Backpackers, za ktorý súťažila rodinka majiteľov. Nakoniec skončili  tretí, čo je pri celkom silnej konkurencii veľký úspech J.

Keďže slnko praží, všade sú páni v klobúkoch a dámy s dáždnikmi. Celé centrum je pre autá uzatvorené. Teda, okrem nablískaných veteránov - tie sú tu teraz kráľmi. Okoloidúci si ich obchádzajú, obdivujú a fotia. Za menší poplatok sa dá na niektorých aj povoziť.




My sme si po dávke riadne čokoládovej zmrzliny radšej zvolili hovenie na trávičke pod pódiom. Koncert má nejaká sláčiková minikapela a tie melódie sú fakt pastvou pre uši. Len tak si teda sedíme, počúvame a pozorujeme ľudí naokolo - staršie manželské páry na prechádzke, mladé rodinky s deťmi alebo skupinky mladých art deco nahodených ľudí. Je to naozaj ako návrat v čase o skoro 100 rokov ...


Zahájené sú tiež prípravy na Gatsby piknik, ktorý sa koná v miestnom parku pri pláži. Všade sa rozprestierajú šiatre, pod ktorými sa na stoloch ligoce porcelánový riad, koláčiky, čaj a ďalšie dobroty. Nastajlované žienky dekorujú stany, posedenie alebo len tak posedávajú a konverzujú pri šálke kávy. Všetci sa na tento víkend zjavne pripravovali celý rok.





Stan alla prenosná vojenská nemocnica, kde dokonca „vykonávali“ operácie, amputácie a transplantácie orgánov na počkanie. Všetci tu sršali humorom a nálada bola vynikajúca :-).


Divadlo na oblohe v podaní akrobatických kúskov drojplošníkov.


Prebiehali aj ďalšie sprievodné akcie. Do Napieru ste sa napríklad mohli dopraviť vo veľkom štýle parným vlakom, na uliciach nechýbali ani kadejaké parné stroje, nedeľná omša v kostole bola spojená s jazzovým koncertom a pri platených prehliadkach ste sa mohli dozvedieť, ako sa obliecť či nalíčiť v štýle éry Veľkého Gatsbyho. Samozrejme prebiehali aj aktivity v múzeu venovanom ničivému zemetraseniu v roku 1931, ktoré vlastne celé smerovanie art deco mestečka začalo.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tomto festivale, pozrite si priamo stránku usporiadateľa tu.

Sunday, February 1, 2015

Prečo kiwi nie je vlastne avokádo?

Presun na ďalšiu farmu, v poradí už tretiu, nám priniesol niekoľko zmien. Prvou pozitívnou zmenou bola denná teplota, ktorá je v oblasti Hawke’s Bay vždy o čosi vyššia ako inde na Novom Zélande. Ďalšou zmenou bol samotný dom - už to nie je trápna drevená chalúpka, ale rovno dom zo slamy. Prekvapivo riadne izolovaný a teplý, čomu aj celkom rozumiem, keďže sa nachádza vysoko na kopci a fúka tu asi často. Za interiér by sa nemusel hanbiť žiaden hipster. Ono, majiteľka Vicky je tak trochu alternatívna - šije si vlastné oblečenie, nemá televízor ani internet a nábytok si nakupuje výhradne v second handových obchodoch. A keďže miluje vintage, vyzerá to u nej takto:
  

 
Vicky je učiteľkou v materskej škole a žije sama so psíkom Poly. Ako väčšina miestnych farmárov, aj ona sa snaží žiť v čo najväčšej miere sebestačne. To znamená, že vodu zohrieva solárnymi panelmi, na záhradke pestuje, čo sa dá a recykluje všetko možné. V komposte si dokonca chová červíky a niekedy zbiera na pobreží morské riasy, lebo je to vraj prospešné na pestovanie zeleniny. Záchod má síce v dome, ale miesto splachovania hádžeme do diery slamu. Nikam necestuje a najradšej je len tak doma. Veľmi vtipné preto bolo, keď sa nás pri našom príchode pýtala, odkiaľ sme. Pri odpovedi „Slovakia, former Czechoslovakia“ (lebo tak si nás aspoň niektorí zaradia) vyberá atlas z roku 1982 a snaží sa zorientovať. Pri každom telefonáte potom nadšene rozpráva, ako má wwooferov zo Slávie, bývalej Juhoslávie. Po našej asi tretej oprave sme boli už len wwooferi z východnej Európy :-).
  
Dom je síce teplý a krásny, ale naša „izba“ nie je ani to ani to. Spíme totiž na terase... a to nie je vtip! Hneď na verande vedľa domu stojí posteľ obkolesená ďalšími dvoma stenami. Posledná stena však akosi chýba... Milan si najprv seriózne myslel, že si z nás robí srandu... hostiteľka nás však presviedča, že nám tam bude teplo a dobre. A veruže nakoniec aj bolo :-). Teda, keď si človek odmyslí spanie pod dvoma perinami, vstávanie pred šiestou kvôli tomu, že vtáčiky v hniezde nad našimi hlavami sa už zobudili a teraz sú hladné alebo občasné prebudenie sa v noci kvôli silnému vetru. Prvú noc sme sa nevyspali skoro vôbec, lebo po nás stále šliapala mačka :-D.  No skoré vstávanie má aj svoje pozitívne stránky a to napríklad, že som si mohla odfotiť tento fenomenálny východ slnka.


Čo sa týka práce, našou každodennou úlohou je kosiť vysokú trávu okolo jej avokádových stromov a vytvárať tam tzv. mulch. Znamená to, vytrhať burinu v bezprostrednej blízkosti stromu, uložiť na to miesto namočené noviny a zahrabať senom. Účelom je zadržiavať vlahu pre strom, ak náhodou niekoľko dní nezaprší. Systém je to vcelku šikovný, len keby sme sa nemuseli každý deň trepať s ťažkým fúrikom s novinami dole svahom a potom zase hore.
 

Za odmenu však máme neobmedzené množstvo avokád na jedenie, čo využívame úplne naplno. Milujeme avokádo! Jeme ho s chlebom, cestovinami, ryžou alebo iba tak. Zároveň si všímame jeho neodmysliteľnú podobu s vtákom kiwi a polemizujeme, či by sa vlastne kiwi nemal volať avokádo. Veď predsa ovocie kiwi sa na vtáka kiwi až tak veľmi nepodobá... no, jednoducho... občas nám už slnko trochu viac pripeká na mozog :-D.

 
Keďže je Vicky každý deň v práci, máme vcelku flexibilnú pracovnú dobu. Tak si vždy nájdeme voľný čas na nejaký výlet a iné aktivity. Prostredie je napríklad dokonalé na cvičenie jógy v mojom prípade alebo meditáciu, ktorej sa začal venovať Milan. Zároveň som si jeden podvečer konečne sadla nad výrobu zácloniek do auta. Nie vždy na cestách je predsa šijací stroj k dispozícii :-).

Občas sa Vicky domov z práce ani nevráti, len dá vedieť, že spí u jej frajera Richarda a máme celý dom len pre seba. To je inak veľmi zaujímavá spoločná črta zatiaľ všetkých farmárov, u ktorých sme boli - všetci majú odrastené deti, sú rozvedení a majú nového partnera. Keď som sa Vicky opýtala, či je to takto bežné alebo je to len náhoda, len mi s úsmevom odpovedala, že to je „New Zealand style“. Hmmm... 

Prvý naozajstný výlet sme si urobili do neďalekého mesta Napier, ktoré je preslávené ulicami v art deco štýle. V roku 1931 túto oblasť totiž postihlo ničivé zemetrasenie a mesto ostalo v ruinách. Potom prišli plánovači a architekti a postavili ho odznovu práve v tomto v tých časoch obľúbenom štýle. Pre predstavu, art deco je štýl z obdobia Veľkého Gatsbyho. Ulice sú pekné a uhladené, no nič špeciálne – do architektúry sa totiž nevyznám a nízke budovy sú tu v každom jednom meste. Osobne ma veľmi prekvapila vianočná výzdoba, ktorú tu tento rok vidíme prvýkrát a je to veru divný pocit, keď si predstavím, že je vyše 20 stupňov.


Ďalší výlet sme podnikli v Te Mata Trust Parku. Miernym sklamaním bolo zistenie, že na vrchol hory sa dá vyjsť aj autom, no samozrejme sme si to vyšľapali z dolného parkoviska. Túra to nebola dlhá, okruh nám trval asi 2 hodiny. Po ceste sme videli množstvo bežcov, pôvodný les a kochali sa krásnymi výhľadmi na okolité pasienky s dobytkom. Tiež sme našli v skalách rôzne mušle a fosílie, čo je vcelku neuveriteľné, keďže sme v nadmorskej výške okolo 350 m.n.m..
 
 


Na farme sme strávili jeden týždeň a bola to zase iná skúsenosť. Vicky nám nekonečne ďakovala za odvedenú prácu, my sme jej ani nemali veľmi za čo ďakovať, keďže väčšinu jedál sme si varili sami, spali sme na terase a tak podobne. Našim ďalším cieľom je hlavné mesto Wellington a ešte predtým sme si vymysleli víkendový výlet na úplný juh severného ostrova ku Cape Palliser...juchuuu.