Tuesday, December 9, 2014

Problémy s autom, WWOOFing, Maori, ragby a oceán: spoznávame život na Novom Zélande

Cesta na našu prvú farmu bola plná prekvapení. Najprv to bol dym spod auta pri výjazde z upršaného Aucklandu, neskôr svietiaca kontrolka motora na prístrojovej doske a nakoniec pravidelné zdochýnanie motora pri nízkych otáčkach.... veru veru, nie je auto ako auto :-/ Boli však aj príjemné prekvapenia, napríklad veľmi nečakané objavenie Hobbitonu v malom mestečku Matamata (názov sa mi celkom pozdáva), kde sme sa len zastavili na obed. Keďže sme sa ponáhľali na farmu do Whakatane, povedali sme si, že sa tam vrátime neskôr. Ďalšou príjemnou zmenou bola krajina. Doposiaľ sme videli len ulice najväčšieho mesta Nového Zélandu plné drevených domčekov a v centre aj vysokých business budov. Zrazu je okolo nás zelená kopcovitá krajina posiata ovcami. V podstate celá naša 4-hodinová cesta na juhovýchod prechádzala týmto typom krajiny. Všetky pozemky sú svedomito ohradené, takže sa nemôže stať, že na ceste stretnete stádo dobytka ako to bolo napríklad v Gruzínsku.

Farmu sme našli asi 30 km od mesta. Veľmi nápomocné sú poštové schránky s číslami domov, ktoré stoja hneď pri hlavnej ceste. Od nich potom často vedú ešte pomerne dlhé a kľukaté cestičky kopcami k domom. Našimi prvými „zamestnávateľmi“ (alebo skôr hostiteľmi) sú bratia Kelly a Richard. Pozemky sú rozľahlé (20ha) a aktivity na farme veľmi rôznorodé – od chovu kráv, oviec, koní, alpák (domestikované lamy) a hydiny až po pestovanie pomarančov, olív a iných plodín. K pets, teda domácim zvieratám, patrí pes Sadu a kocúr Tom, ktorý to tu má všetko pod palcom. Každý z farmárov má vlastnú prácu, Kelly sa napríklad venuje výskumu kvality vody v okolí, a farma je len „bokovka“. Úrodu majú len na vlastnú spotrebu, lebo je jej vraj na predaj málo. Ako sme zistili, nie je to pravá farma, ktorá sa snaží byť sebestačná. Napríklad mlieko máme z prášku, lebo je to lacnejšie a kravy slúžia len ako „zdroj“ teliatok, ktoré sú na predaj.

Bývame v minidomčeku kúsok od hlavného domu a keďže počasie je ešte dosť jarné a chladné, aj si pár večerov kúrime. Stravujeme sa s farmármi v dome – raňajky individuálne a obedy často tiež. Veľakrát je to len chlieb s niečím. Za hlavné jedlo dňa je považovaná večera. Spoločne si sadáme k stolu a tlačíme Kellyho cestoviny (príjemná zmena po všetkých tých zeleninových šalátoch) alebo Richardove steaky či pizzu. Jedlá sú veľmi často pripravované z baraniny alebo jahňaciny, čomu sa ani veľmi nedivím. No jednoducho, nehladujeme...


A čo za to? ... 4 hodiny práce denne na pridelených úlohách. Jeden deň je to likvidovanie buriny, iný príprava dreva na budúcu zimu či úprava príjazdovej cesty. Naučili sme sa tiež robiť thinning na stromoch (t.j. prerieďovanie plodov ešte pred úrodou, aby stromy neboli „preťažené“). Pozemky sú také veľké, že sa na nich presúvame na offroadovom minivozidle a musíme sa riadne držať, aby nás Kelly pri jeho rýchlej jazde niekde nestratil.


Zvykli sme si vstávať o 7:00 a tak sme už na obed s prácou často hotoví. Ostáva nám teda pomerne veľa voľného času. Ak je slnečné počasie, vyrážame do mesta alebo na pláž. Jedno poobedie sme si požičali kajaky a splavovali miestnu riečku. Bola to skôr oddychovka ako adrenalín, no za minivýlet to veru stálo. Najbližšou plážou je Ohope beach a je nádherná. Tiahne sa odnevidím donevidím a kúsok od pláže rastú ihličnaté stromy – inak len piesok, rozvlnené more a žiadni ľudia. V diaľke sa pekne ukazuje Whale island (veľrybí ostrov- meno dostal kvôli svojmu tvaru).



Kúsok od Ohope je prístupová cestička na skrytú pláž. Sme veľmi zvedaví, lebo odporúčania na návštevu sme mali z každej strany. Najprv 10 minút šlapeme po prímorskej lesnej cestičke hore (a veruže je to makačka), potom dole. Nakoniec sa pred nami otvorí nádherná minipláž plná mušlí. Až tak plná, že piesok na niektorých miestach ani nevidno. Počasie je krásne, Milan najprv pózuje a potom nelení a beží do vody. Ja som veru dlho váhala... voda má niečo okolo 15°C. Nakoniec som to však so zaťatými zubami dala a v konečnom dôsledku to nebolo vôbec strašné. Kúpeme sa v mori na začiatku novembra...weeey (odkaz pre všetkých cestovateľov do Thajska – to sa neráta!).


Whakatane je malé prímorské mestečko s počtom obyvateľov do 20 000. Nájdeme tu však všetko, čo potrebujeme: veľké obchody, turistickú kanceláriu aj banku na založenie účtu. K tomu sme narazili aj na pár maorských pamiatok. Maori sú pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Priplávali sem asi pred 800 rokmi z Polynézie a doteraz žijú v kmeňoch (tzv. iwi). Inak chodia oblečení úplne normálne a žijú v domoch – žiadne jaskyne a listy okolo pása, aby sme si rozumeli. Prví Európania prišli až v roku 1769, kedy James Cook narazil na túto pevninu a odvtedy sa krajina začala odlesňovať a zaľudňovať prisťahovalcami z Európy. (zdroj: Lonely planet). Maorské tradície tu pretrvávajú dodnes a veľká časť cestovného ruchu je postavená aj na nich. Po krajine môžete vidieť veľa marae (maorský posvätný dom), waka (loď/kánoe), navštíviť múzeá venujúce sa problematike maorskej kultúry a ich legiend, či zúčastniť sa maorských predstaveniach. 
My sme si boli pozrieť krásne vyrezávanú Te Manuka Tutahi Marae. Bohužiaľ sme sa nedostali dnu, ale ako úvod do maorskej kultúry to zatiaľ stačí :-). Treba povedať, že Maori a „Európania“ tu žijú bez konfliktov a rešpektujú sa navzájom. Maorský jazyk je jeden z oficiálnych jazykov krajiny a veľa popisov v múzeách je dvojjazyčných. Napriek tomu ho do veľkej miery vytláča angličtina a bohužiaľ veľa Maorov už svoj jazyk nepozná.


Pracujeme bez zmeny aj cez víkend. Nedeľné ráno však patrí ragby. Novozélandský národný tím All Blacks hrá priateľský zápas v americkom Chicagu. Je to výborná príležitosť na spoznanie tohto národného športu a jeho pravidiel, ktoré tu však nebudem rozpisovať. Aj tu môžeme vidieť vplyv maorskej kultúry a to pri úvodnom bojovom tanci haka. Musím priznať, že to vyzerá trochu smiešne. Nech sa páči na posúdenie: https://www.youtube.com/watch?v=Z1FLqHAGUXY. Ale zjavne to zabralo a All Blacks zničili Američanov 74:6. Hra nás veru chytila a na zoznam zážitkov z Nového Zélandu pribudol aj zápas ragby. Dúfam, že sa nám to niekedy podarí.

U Kellyho sme boli jeden týždeň, čo bolo na tú lokalitu a štart do wwoofovania tak akurát. Podarilo sa nám opraviť zdochýnanie auta a ďalej pokračujeme na juhovýchod do Gisbornu, kde sme si našli farmu s viacerými pracujúcimi wwoofermi, takže vítaná zmena. Správy čoskoro...

Ďalšie fotky nájdete tu.

No comments:

Post a Comment