Ako sme sa vrátili do čias letných táborov

Cesta na ďalšiu farmu v Gisborne sa začala tiež veľmi „úspešne“. Konkrétne asi 15 km od Kellyho farmy sme úplne zničili zadnú pneumatiku. Mali sme totiž defekt, ktorý sme si v tráve nevšimli, a v zákrute to koleso jednoducho prasklo a pár metrov sme šli skoro po disku. Čo budeme robiť? Situácia je nasledovná: po srdcervúcom lúčení sa nám nechce volať Kellymu a vracať sa späť na farmu, nemáme zdvihák na nasadenie rezervy a ani kontakt na pomoc. Našťastie si prišiel akurát farmár Dion do schránky po poštu a pri pohľade na zdevastované koleso ochotne zbehol po zdvihák a potrebné náradie. Všetko nakoniec dobre dopadlo. V 15-km vzdialenom meste Opotiki sme kúpili novú pneumatiku, naobedovali sa a pokračovali v ceste cez husto zalesnený park Waioeka Range. 

Zároveň spoznávame typické novozélandské cesty – tzn. nech je trasa dlhá či krátka, musí byť vždy kľukatá. Neraz som teda využila jedno z množstva pekne vybudovaných odpočívadiel, aby som predýchala tie početné zákruty a ukľudnila žalúdok. Na kvalitu ciest však nemôžem povedať jedno krivé slovo. Ak má byť zlá cesta, tak je to už potom rovno štrk, ale to skôr na koncoch sveta :-).

Na farmu prichádzame podvečer a zrazu sme nútení čeliť čisto nemeckej presile (rozumej osem 19-násťročných Nemiek a dvaja Nemci). Nemeckí tínedžeri sú mimochodom úplne všade, lebo polročný pobyt na NZ medzi strednou a vysokou školou sa stal obľúbeným spestrením si života. Nie všetci farmári sú z toho nadšení a už v profile uvádzajú, že hľadajú pomocníkov 20+. Sú naopak aj opačné prípady, kedy farmári uprednostňujú najmä mladé Nemky (asi sa na ne dobre pozerá...).

Ale späť k nášmu novému dočasnému domovu. Keď sa farmár Colin vrátil z mesta, boli sme ubytovaní v starom karavane v záhrade s posteľou, úložnými priestormi a ohrievačom (veľmi dôležitý doplnok). Pomaly sme sa zoznámili s pravidlami farmy. Na nástenke je rozpis povinností pre každého wwoofera na každý deň. Mimo 5-hodinovej pracovnej doby má teda každý aj jednu úlohu navyše, napr. upratať riady po jedle či vyniesť kompost. Večeriame po ôsmej, ale na to sme si tu už zvykli. Všetci, teda 13 ľudí, sa tlačíme pri jednom stole. Colin ďakuje za celodennú vykonanú prácu, lúči sa s dvoma  Nemkami a nás oficiálne víta na jeho statku. Pripadám si tu ako v detskom tábore :-).

Práca je opäť veľmi rôznorodá. Rozdiel je v tom, že Colin úrodu aj predáva, preto je prioritou robiť prácu rýchlo a dobre. Čo sa týka činností, prvé dni sme pripravovali kiwi sady pred úrodou, neskôr sme pracovali už oddelene. Ja som zbierala a procesovala kvety na predaj a Milan zbieral pomaranče alebo triedil kiwi na export, predaj na NZ a okamžité zjedenie, čo sme aj poctivo vykonávali :-). Vedzte, že som nikdy nejedla také šťavnaté pomaranče (organická farma je organická farma...) a o odrode zlatého nechlpatého kiwi som ani nepočula. Práca vôbec  nie je náročná, len občas je slnko trochu prudké a nepríjemné. A najmä tesne pred obedom sa čas vlečie riadne pomaly, v žalúdkoch škvŕka a 5 minút trvá aj pol hodinu.

 

Upozornenie pre tento odstavec: nečítať, ak ste hladní! Čo sa týka stravy, Colin je vynikajúci kuchár a má veľmi dobrý systém tématických večerov, ktorý ho odbremeňuje od vymýšľania jedál každý deň. V pondelok je mexický večer a každý si plní z pripravených surovín svoje vlastné tortily. Na výber je mleté mäsko, fazuľka, avokádová pasta, hummus, šalát a paradajková chilli omáčka. Utorky patria stredomorským jedlám s ryžou a morskými plodmi; stredy mäsku; štvrtky quiche-om a zapekaným jedlám; piatok je pizza night; v sobotu si robíme vlastné sushi a nedeľa je variabilná. Určite si niektoré dni zachováme aj na Slovensku :-). Ďalšou super vychytávkou je šalát, ktorý je prítomný pri každom jedle (či už je to len pár natrhaných listov alebo niečo komplikovanejšie). Tiež uchovávame pre našu domácnosť.

Neďaleké mesto Gisborne je najvýchodnejšie mesto Nového Zélandu a prvé mesto na svete, kde môžete uzrieť slnečné lúče nového dňa. Tiež je to jedno z prvých miest, kam dorazil v roku 1769 kapitán James Cook so svojou loďou Endeavour a tým otvoril Nový Zéland západnému svetu. O tomto fakte sa určite nedá pochybovať. Ak by tam bolo isté zaváhanie, všadeprítomné názvy ulíc, ciest a budov vás presvedčia - to je hneď James Cook tu, James Cook tam. Samozrejme sa tu nachádza aj pamätník a dve sochy tohto významného pána. Jedna z nich je celkom kontroverzná, nakoľko ju mesto kúpilo ako sochu kapitána Cooka, no zistilo sa, že to vôbec nie je on a navyše aj tá anglická uniforma vyzerá skôr taliansky. 

O tom, že sme v najvýchodnejšom meste nás utvrdzuje napríklad malé observatórium (áno, aj to patrí Cookovi :-D). Bohužiaľ sme sa do neho na pozorovanie nedostali, lebo ako naschvál boli v utorok v noci vždy mraky. Inak je mestečko veľmi pekné a trochu mi pripomína westerny. Dôvodom sú nízke budovy okolo hlavných ulíc, v ktorých sú obchody, pošta a banky. Na Novom Zélande majú miesta habadej, tak sa im ani nečudujem, že nestavajú do výšky.

Voľného času máme síce menej, ale nedele sú bez práce, tak ich využívame naplno. Najprv sme sa autom previezli do Tolaga Bay, kde sa nachádza najdlhšie betónové mólo na južnej pologuli (660 m), urobili sme si dvojhodinovú prechádzku ku Cookovej zátoke, kde (ako inak) tiež zakotvil James Cook a prešli sa pastvinami k diere vedúcej na pláž. Deň sme ukončili v miestnej krčme, kde sme si dali po jednom pive a šli „domov“. Atmosféra tam bola vynikajúca - Maori hrajú na gitare a spievajú piesne v ich jazyku, pri pár vysokých stoloch posedávajú ľudia a biliardový stôl zatiaľ zíva prázdnotou. Nad hlavami sa nám hompáľa veľká ryba a v rohu stojí retro jukebox – pripadám si ako v americkom filme :-).

 

 

 

Ďalšiu nedeľu sme si urobili skupinový výlet na pláž a k rockslidu. Pýtate sa, čo to ten rockslide je? Je to prírodný tobogán, kde sa v ľadovej vode po kamennom podloží kĺžete na doske a skončíte v ešte ľadovejšej vode. Skúsili sme to raz, ale tá voda bola neskutočná – nepomohlo ani usilovné plávanie, vždy bola studená. Tiež sme si ako správny kiwi-ovia okúsili ísť do obchodu naboso. Aj to je vec z kategórie „raz a dosť“, lebo v klimatizovanom supermarkete je tak trochu chladno. Inak je to medzi miestnymi celkom bežná záležitosť (ako som spomínala v príspevku o Aucklande). Raz je naboso celá rodina, inokedy len deti. Colin chodí napríklad bez topánok po svojej farme, či je tam blato alebo nie. Čo sa týka zimomravosti, treba povedať, že oproti Novozélanďanom sme my, Európania, úplné padavky. 

 

 

Ďalšiu vec, ktorú sme okúsili, bol surfing. Keďže Colinova dcéra prevádzkuje takú školu, bol by to hriech nevyužiť. O 7:00 ráno sme naklusali na pláž. Áno, bolo to veeeľmi skoré vstávanie a áno, bola straaašná kosisko. Po teoretickej časti v piesku sme sa v neoprénoch a s doskami pod pazuchou presunuli do mora. Liz je veľmi dobrá a trpezlivá učiteľka. Vždy som si myslela, že udržať rovnováhu na surfe bude väčší problém. Ale nakoniec sa mi podarilo aj postaviť sa ;-). Milan bol na tom lepšie a ten stál na doske skoro pri každej tretej vlne. Po dvoch hodinách sme sa vyšťavení vrátili na farmu a pri predstave piatich hodín práce sme si radšej dali druhé raňajky. 

Pár vydarených foto:

Na farme sme boli dva týždne a musím povedať, že sa nám veľmi ťažko odchádzalo. Medzičasom sa osadenstvo podstatne obmenilo a spoznali sme nových cestovateľov z Francúzka či Holandska. Tiež sme sa veľa nasmiali na Colinových príbehoch, naučili sa veľa o organickom farmárčení a zistili, že sliepky žijú na stromoch. Naše cesty vedú ďalej na juh do oblasti Hawke’s Bay ku Vicky. 

Popri presune sme sa rozhodli dať si ešte dvojdňové pracovné voľno a navštíviť oblasť jazera Waikaremoana. Verte, že mi trvalo hrozne dlho zapamätať si tento názov. Veľa miest je na Novom Zélande pomenovaných po maorsky a keďže je to opisný jazyk, veľa mien vyzerá podobne, no znamenajú úplne niečo iné. Konkrétne Waikaremoana znamená more vlniacej sa vody (wai=voda, kare=vlniť, moana=more). Uvidíme, s akými názvami sa stretneme pri našom ďalšom putovaní Novým Zélandom :-).