Saturday, December 20, 2014

Ako sme sa vrátili do čias letných táborov


Cesta na ďalšiu farmu v Gisborne sa začala tiež veľmi „úspešne“. Konkrétne asi 15 km od Kellyho farmy sme úplne zničili zadnú pneumatiku. Mali sme totiž defekt, ktorý sme si v tráve nevšimli, a v zákrute to koleso jednoducho prasklo a pár metrov sme šli skoro po disku. Čo budeme robiť? Situácia je nasledovná: po srdcervúcom lúčení sa nám nechce volať Kellymu a vracať sa späť na farmu, nemáme zdvihák na nasadenie rezervy a ani kontakt na pomoc. Našťastie si prišiel akurát farmár Dion do schránky po poštu a pri pohľade na zdevastované koleso ochotne zbehol po zdvihák a potrebné náradie. Všetko nakoniec dobre dopadlo. V 15-km vzdialenom meste Opotiki sme kúpili novú pneumatiku, naobedovali sa a pokračovali v ceste cez husto zalesnený park Waioeka Range. 
Zároveň spoznávame typické novozélandské cesty – tzn. nech je trasa dlhá či krátka, musí byť vždy kľukatá. Neraz som teda využila jedno z množstva pekne vybudovaných odpočívadiel, aby som predýchala tie početné zákruty a ukľudnila žalúdok. Na kvalitu ciest však nemôžem povedať jedno krivé slovo. Ak má byť zlá cesta, tak je to už potom rovno štrk, ale to skôr na koncoch sveta :-).


Na farmu prichádzame podvečer a zrazu sme nútení čeliť čisto nemeckej presile (rozumej osem 19-násťročných Nemiek a dvaja Nemci). Nemeckí tínedžeri sú mimochodom úplne všade, lebo polročný pobyt na NZ medzi strednou a vysokou školou sa stal obľúbeným spestrením si života. Nie všetci farmári sú z toho nadšení a už v profile uvádzajú, že hľadajú pomocníkov 20+. Sú naopak aj opačné prípady, kedy farmári uprednostňujú najmä mladé Nemky (asi sa na ne dobre pozerá...).

Ale späť k nášmu novému dočasnému domovu. Keď sa farmár Colin vrátil z mesta, boli sme ubytovaní v starom karavane v záhrade s posteľou, úložnými priestormi a ohrievačom (veľmi dôležitý doplnok). Pomaly sme sa zoznámili s pravidlami farmy. Na nástenke je rozpis povinností pre každého wwoofera na každý deň. Mimo 5-hodinovej pracovnej doby má teda každý aj jednu úlohu navyše, napr. upratať riady po jedle či vyniesť kompost. Večeriame po ôsmej, ale na to sme si tu už zvykli. Všetci, teda 13 ľudí, sa tlačíme pri jednom stole. Colin ďakuje za celodennú vykonanú prácu, lúči sa s dvoma  Nemkami a nás oficiálne víta na jeho statku. Pripadám si tu ako v detskom tábore :-).

Práca je opäť veľmi rôznorodá. Rozdiel je v tom, že Colin úrodu aj predáva, preto je prioritou robiť prácu rýchlo a dobre. Čo sa týka činností, prvé dni sme pripravovali kiwi sady pred úrodou, neskôr sme pracovali už oddelene. Ja som zbierala a procesovala kvety na predaj a Milan zbieral pomaranče alebo triedil kiwi na export, predaj na NZ a okamžité zjedenie, čo sme aj poctivo vykonávali :-). Vedzte, že som nikdy nejedla také šťavnaté pomaranče (organická farma je organická farma...) a o odrode zlatého nechlpatého kiwi som ani nepočula. Práca vôbec  nie je náročná, len občas je slnko trochu prudké a nepríjemné. A najmä tesne pred obedom sa čas vlečie riadne pomaly, v žalúdkoch škvŕka a 5 minút trvá aj pol hodinu.


 
Upozornenie pre tento odstavec: nečítať, ak ste hladní! Čo sa týka stravy, Colin je vynikajúci kuchár a má veľmi dobrý systém tématických večerov, ktorý ho odbremeňuje od vymýšľania jedál každý deň. V pondelok je mexický večer a každý si plní z pripravených surovín svoje vlastné tortily. Na výber je mleté mäsko, fazuľka, avokádová pasta, hummus, šalát a paradajková chilli omáčka. Utorky patria stredomorským jedlám s ryžou a morskými plodmi; stredy mäsku; štvrtky quiche-om a zapekaným jedlám; piatok je pizza night; v sobotu si robíme vlastné sushi a nedeľa je variabilná. Určite si niektoré dni zachováme aj na Slovensku :-). Ďalšou super vychytávkou je šalát, ktorý je prítomný pri každom jedle (či už je to len pár natrhaných listov alebo niečo komplikovanejšie). Tiež uchovávame pre našu domácnosť.

Neďaleké mesto Gisborne je najvýchodnejšie mesto Nového Zélandu a prvé mesto na svete, kde môžete uzrieť slnečné lúče nového dňa. Tiež je to jedno z prvých miest, kam dorazil v roku 1769 kapitán James Cook so svojou loďou Endeavour a tým otvoril Nový Zéland západnému svetu. O tomto fakte sa určite nedá pochybovať. Ak by tam bolo isté zaváhanie, všadeprítomné názvy ulíc, ciest a budov vás presvedčia - to je hneď James Cook tu, James Cook tam. Samozrejme sa tu nachádza aj pamätník a dve sochy tohto významného pána. Jedna z nich je celkom kontroverzná, nakoľko ju mesto kúpilo ako sochu kapitána Cooka, no zistilo sa, že to vôbec nie je on a navyše aj tá anglická uniforma vyzerá skôr taliansky. 
O tom, že sme v najvýchodnejšom meste nás utvrdzuje napríklad malé observatórium (áno, aj to patrí Cookovi :-D). Bohužiaľ sme sa do neho na pozorovanie nedostali, lebo ako naschvál boli v utorok v noci vždy mraky. Inak je mestečko veľmi pekné a trochu mi pripomína westerny. Dôvodom sú nízke budovy okolo hlavných ulíc, v ktorých sú obchody, pošta a banky. Na Novom Zélande majú miesta habadej, tak sa im ani nečudujem, že nestavajú do výšky.

Voľného času máme síce menej, ale nedele sú bez práce, tak ich využívame naplno. Najprv sme sa autom previezli do Tolaga Bay, kde sa nachádza najdlhšie betónové mólo na južnej pologuli (660 m), urobili sme si dvojhodinovú prechádzku ku Cookovej zátoke, kde (ako inak) tiež zakotvil James Cook a prešli sa pastvinami k diere vedúcej na pláž. Deň sme ukončili v miestnej krčme, kde sme si dali po jednom pive a šli „domov“. Atmosféra tam bola vynikajúca - Maori hrajú na gitare a spievajú piesne v ich jazyku, pri pár vysokých stoloch posedávajú ľudia a biliardový stôl zatiaľ zíva prázdnotou. Nad hlavami sa nám hompáľa veľká ryba a v rohu stojí retro jukebox – pripadám si ako v americkom filme :-).



 

 


Ďalšiu nedeľu sme si urobili skupinový výlet na pláž a k rockslidu. Pýtate sa, čo to ten rockslide je? Je to prírodný tobogán, kde sa v ľadovej vode po kamennom podloží kĺžete na doske a skončíte v ešte ľadovejšej vode. Skúsili sme to raz, ale tá voda bola neskutočná – nepomohlo ani usilovné plávanie, vždy bola studená. Tiež sme si ako správny kiwi-ovia okúsili ísť do obchodu naboso. Aj to je vec z kategórie „raz a dosť“, lebo v klimatizovanom supermarkete je tak trochu chladno. Inak je to medzi miestnymi celkom bežná záležitosť (ako som spomínala v príspevku o Aucklande). Raz je naboso celá rodina, inokedy len deti. Colin chodí napríklad bez topánok po svojej farme, či je tam blato alebo nie. Čo sa týka zimomravosti, treba povedať, že oproti Novozélanďanom sme my, Európania, úplné padavky. 

 




Ďalšiu vec, ktorú sme okúsili, bol surfing. Keďže Colinova dcéra prevádzkuje takú školu, bol by to hriech nevyužiť. O 7:00 ráno sme naklusali na pláž. Áno, bolo to veeeľmi skoré vstávanie a áno, bola straaašná kosisko. Po teoretickej časti v piesku sme sa v neoprénoch a s doskami pod pazuchou presunuli do mora. Liz je veľmi dobrá a trpezlivá učiteľka. Vždy som si myslela, že udržať rovnováhu na surfe bude väčší problém. Ale nakoniec sa mi podarilo aj postaviť sa ;-). Milan bol na tom lepšie a ten stál na doske skoro pri každej tretej vlne. Po dvoch hodinách sme sa vyšťavení vrátili na farmu a pri predstave piatich hodín práce sme si radšej dali druhé raňajky. 
Pár vydarených foto:


Na farme sme boli dva týždne a musím povedať, že sa nám veľmi ťažko odchádzalo. Medzičasom sa osadenstvo podstatne obmenilo a spoznali sme nových cestovateľov z Francúzka či Holandska. Tiež sme sa veľa nasmiali na Colinových príbehoch, naučili sa veľa o organickom farmárčení a zistili, že sliepky žijú na stromoch. Naše cesty vedú ďalej na juh do oblasti Hawke’s Bay ku Vicky. 

Popri presune sme sa rozhodli dať si ešte dvojdňové pracovné voľno a navštíviť oblasť jazera Waikaremoana. Verte, že mi trvalo hrozne dlho zapamätať si tento názov. Veľa miest je na Novom Zélande pomenovaných po maorsky a keďže je to opisný jazyk, veľa mien vyzerá podobne, no znamenajú úplne niečo iné. Konkrétne Waikaremoana znamená more vlniacej sa vody (wai=voda, kare=vlniť, moana=more). Uvidíme, s akými názvami sa stretneme pri našom ďalšom putovaní Novým Zélandom :-).

Tuesday, December 9, 2014

Problémy s autom, WWOOFing, Maori, ragby a oceán: spoznávame život na Novom Zélande

Cesta na našu prvú farmu bola plná prekvapení. Najprv to bol dym spod auta pri výjazde z upršaného Aucklandu, neskôr svietiaca kontrolka motora na prístrojovej doske a nakoniec pravidelné zdochýnanie motora pri nízkych otáčkach.... veru veru, nie je auto ako auto :-/ Boli však aj príjemné prekvapenia, napríklad veľmi nečakané objavenie Hobbitonu v malom mestečku Matamata (názov sa mi celkom pozdáva), kde sme sa len zastavili na obed. Keďže sme sa ponáhľali na farmu do Whakatane, povedali sme si, že sa tam vrátime neskôr. Ďalšou príjemnou zmenou bola krajina. Doposiaľ sme videli len ulice najväčšieho mesta Nového Zélandu plné drevených domčekov a v centre aj vysokých business budov. Zrazu je okolo nás zelená kopcovitá krajina posiata ovcami. V podstate celá naša 4-hodinová cesta na juhovýchod prechádzala týmto typom krajiny. Všetky pozemky sú svedomito ohradené, takže sa nemôže stať, že na ceste stretnete stádo dobytka ako to bolo napríklad v Gruzínsku.

Farmu sme našli asi 30 km od mesta. Veľmi nápomocné sú poštové schránky s číslami domov, ktoré stoja hneď pri hlavnej ceste. Od nich potom často vedú ešte pomerne dlhé a kľukaté cestičky kopcami k domom. Našimi prvými „zamestnávateľmi“ (alebo skôr hostiteľmi) sú bratia Kelly a Richard. Pozemky sú rozľahlé (20ha) a aktivity na farme veľmi rôznorodé – od chovu kráv, oviec, koní, alpák (domestikované lamy) a hydiny až po pestovanie pomarančov, olív a iných plodín. K pets, teda domácim zvieratám, patrí pes Sadu a kocúr Tom, ktorý to tu má všetko pod palcom. Každý z farmárov má vlastnú prácu, Kelly sa napríklad venuje výskumu kvality vody v okolí, a farma je len „bokovka“. Úrodu majú len na vlastnú spotrebu, lebo je jej vraj na predaj málo. Ako sme zistili, nie je to pravá farma, ktorá sa snaží byť sebestačná. Napríklad mlieko máme z prášku, lebo je to lacnejšie a kravy slúžia len ako „zdroj“ teliatok, ktoré sú na predaj.

Bývame v minidomčeku kúsok od hlavného domu a keďže počasie je ešte dosť jarné a chladné, aj si pár večerov kúrime. Stravujeme sa s farmármi v dome – raňajky individuálne a obedy často tiež. Veľakrát je to len chlieb s niečím. Za hlavné jedlo dňa je považovaná večera. Spoločne si sadáme k stolu a tlačíme Kellyho cestoviny (príjemná zmena po všetkých tých zeleninových šalátoch) alebo Richardove steaky či pizzu. Jedlá sú veľmi často pripravované z baraniny alebo jahňaciny, čomu sa ani veľmi nedivím. No jednoducho, nehladujeme...


A čo za to? ... 4 hodiny práce denne na pridelených úlohách. Jeden deň je to likvidovanie buriny, iný príprava dreva na budúcu zimu či úprava príjazdovej cesty. Naučili sme sa tiež robiť thinning na stromoch (t.j. prerieďovanie plodov ešte pred úrodou, aby stromy neboli „preťažené“). Pozemky sú také veľké, že sa na nich presúvame na offroadovom minivozidle a musíme sa riadne držať, aby nás Kelly pri jeho rýchlej jazde niekde nestratil.


Zvykli sme si vstávať o 7:00 a tak sme už na obed s prácou často hotoví. Ostáva nám teda pomerne veľa voľného času. Ak je slnečné počasie, vyrážame do mesta alebo na pláž. Jedno poobedie sme si požičali kajaky a splavovali miestnu riečku. Bola to skôr oddychovka ako adrenalín, no za minivýlet to veru stálo. Najbližšou plážou je Ohope beach a je nádherná. Tiahne sa odnevidím donevidím a kúsok od pláže rastú ihličnaté stromy – inak len piesok, rozvlnené more a žiadni ľudia. V diaľke sa pekne ukazuje Whale island (veľrybí ostrov- meno dostal kvôli svojmu tvaru).



Kúsok od Ohope je prístupová cestička na skrytú pláž. Sme veľmi zvedaví, lebo odporúčania na návštevu sme mali z každej strany. Najprv 10 minút šlapeme po prímorskej lesnej cestičke hore (a veruže je to makačka), potom dole. Nakoniec sa pred nami otvorí nádherná minipláž plná mušlí. Až tak plná, že piesok na niektorých miestach ani nevidno. Počasie je krásne, Milan najprv pózuje a potom nelení a beží do vody. Ja som veru dlho váhala... voda má niečo okolo 15°C. Nakoniec som to však so zaťatými zubami dala a v konečnom dôsledku to nebolo vôbec strašné. Kúpeme sa v mori na začiatku novembra...weeey (odkaz pre všetkých cestovateľov do Thajska – to sa neráta!).


Whakatane je malé prímorské mestečko s počtom obyvateľov do 20 000. Nájdeme tu však všetko, čo potrebujeme: veľké obchody, turistickú kanceláriu aj banku na založenie účtu. K tomu sme narazili aj na pár maorských pamiatok. Maori sú pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Priplávali sem asi pred 800 rokmi z Polynézie a doteraz žijú v kmeňoch (tzv. iwi). Inak chodia oblečení úplne normálne a žijú v domoch – žiadne jaskyne a listy okolo pása, aby sme si rozumeli. Prví Európania prišli až v roku 1769, kedy James Cook narazil na túto pevninu a odvtedy sa krajina začala odlesňovať a zaľudňovať prisťahovalcami z Európy. (zdroj: Lonely planet). Maorské tradície tu pretrvávajú dodnes a veľká časť cestovného ruchu je postavená aj na nich. Po krajine môžete vidieť veľa marae (maorský posvätný dom), waka (loď/kánoe), navštíviť múzeá venujúce sa problematike maorskej kultúry a ich legiend, či zúčastniť sa maorských predstaveniach. 
My sme si boli pozrieť krásne vyrezávanú Te Manuka Tutahi Marae. Bohužiaľ sme sa nedostali dnu, ale ako úvod do maorskej kultúry to zatiaľ stačí :-). Treba povedať, že Maori a „Európania“ tu žijú bez konfliktov a rešpektujú sa navzájom. Maorský jazyk je jeden z oficiálnych jazykov krajiny a veľa popisov v múzeách je dvojjazyčných. Napriek tomu ho do veľkej miery vytláča angličtina a bohužiaľ veľa Maorov už svoj jazyk nepozná.


Pracujeme bez zmeny aj cez víkend. Nedeľné ráno však patrí ragby. Novozélandský národný tím All Blacks hrá priateľský zápas v americkom Chicagu. Je to výborná príležitosť na spoznanie tohto národného športu a jeho pravidiel, ktoré tu však nebudem rozpisovať. Aj tu môžeme vidieť vplyv maorskej kultúry a to pri úvodnom bojovom tanci haka. Musím priznať, že to vyzerá trochu smiešne. Nech sa páči na posúdenie: https://www.youtube.com/watch?v=Z1FLqHAGUXY. Ale zjavne to zabralo a All Blacks zničili Američanov 74:6. Hra nás veru chytila a na zoznam zážitkov z Nového Zélandu pribudol aj zápas ragby. Dúfam, že sa nám to niekedy podarí.

U Kellyho sme boli jeden týždeň, čo bolo na tú lokalitu a štart do wwoofovania tak akurát. Podarilo sa nám opraviť zdochýnanie auta a ďalej pokračujeme na juhovýchod do Gisbornu, kde sme si našli farmu s viacerými pracujúcimi wwoofermi, takže vítaná zmena. Správy čoskoro...

Ďalšie fotky nájdete tu.

Wednesday, November 26, 2014

Rozbiehací týždeň v Aucklande

Ubytovanie na prvých sedem dní sme si zariadili cez Airbnb v záhradnom domčeku u Maree a Marcusa. Bolo to trochu ďalej od centra Aucklandu, ale zase, to centrum sme až tak k životu nepotrebovali.


Prvú noc sme spali ako zarezaní skoro do 11:00 a cez deň sme na pláne nemali vôbec nič, teda okrem regenerácie a adaptovania sa na časový posun, ktorý bol v tom čase 11 hodín (teraz je to už 12). Nevydržalo nám to však dlho a už sme mali potrebu ísť von a popozerať sa po okolí. Vhodným dôvodom bola kúpa redukcí do elektrických zástrčiek. Vybrali sme sa teda autobusom do nákupného centra.

Ulice sú krásne uhladené, plné jednopodlažných drevených domčekov s malými záhradkami (trochu mi to pripomína seriál Zúfalé manželky, len tie domy sú menšie). Celkom nás zaskočilo niekoľko bosých ľudí, ktorí sa len tak prechádzajú po ulici a nechápeme... (k tejto téme sa ešte vrátim v inom blogu ;-)).


Stojíme pri ceste a čakáme na autobus. Celkom výzva bolo vôbec zorientovať sa, ktorým smerom potrebujeme ísť a v akom smere chodia autá. Jazdí sa tu totiž naľavo. Tiež netušíme, aký systém funguje na Novom Zélande. Nakoniec sme však všetko zvládli :-). Veľmi milo nás prekvapilo a mierne aj zaskočilo, že ľudia pri vystupovaní ďakujú cez celý autobus šoférovi slovami: „Thank you, driver.“. (čo sme si aj rýchlo osvojili - samozrejme autobusy tu nevyzerajú ako u nás 39-ina z/do Mlynskej doliny).

Nákupné centrum St. Lukes Mall vyzerá ako shopping centrá u nás: potraviny, rôzne obchody, kiná, food court atď. Hneď v prvom obchode sme našli redukciu, stála síce 30 novozélandských dolárov (kurz: 1 NZD = cca 0,64 EUR), ale pri kúpe dvoch je zľava 40%. Celkovo tu zľavy v obchodoch fungujú inak. Ušetríte, ak si kúpite viac výrobkov naraz. A to aj pri tovare ako vysávače alebo elektronika. Označenie zliav je riadne viditeľné, zato ceny nájdete veľmi ťažko.  

Prvý novozélandský obed máme v Subway-i, aby sme telo predsalen nešokovali toľkými zmenami :-). Ako sa ukázalo, nakoniec sme ho kvôli cenám nešokovali celý týždeň, ale zase treba povedať, že až taká exotika to tu nie je – bežné sú ázijské bistrá, sushibary, fish&chips atď.. Potraviny sú tu dosť drahé, takže nakupujeme dosť striedmo. Na večeru sme si zvykli jesť len zeleninové šaláty, keďže tá je tu najlacnejšia (ale určite nie lacnejšia ako u nás).

Na druhý deň sme šli pozrieť už aj do centra, ktoré nie je nič viac ako hlavná ulica Queen street, veľký park a prístav. Nič prevratné. Vo vedľajšej uličke je ešte sky tower, vraj najvyššia budova na južnej pologuli, ktorú môžeme vidieť naozaj odvšadiaľ. My máme však iné povinnosti. Najprv kúpa SIM kariet a potom na poštu požiadať si o IRD číslo, ktoré potrebujeme, ak chceme na Novom Zélande pracovať. Čo sa týka SIM kariet, je celkom problém kúpiť program s rozumným počtom mobilných dát. S internetom je tu všeobecne dosť problém, keďže u nich neexistuje neobmedzený a stojí strašne veľa (či už mobilný alebo nie). Zlaté Arménsko, kde sme mali za 2 eurá neobmedzený internet a kredit na telefonovanie...

                      .

Dni sa predlžujú, takže aj o šiestej je stále vhodná doba na sightseeing. Centrum sme si prešli celkom rýchlo, zima nás popohnala. Mali sme však celkom produktívny deň :-).

Jeden slnečný deň sme sa vybrali aj do Aucklandskej ZOO. Nebudem vám klamať, šli sme tam najmä kvôli vtákovi kiwi, ktorý žije len na Novom Zélande a vo voľnej prírode ho zazriete veľmi veľmi zriedka. Keďže je kiwi nočný živočích, fotka v tmavom presklenom výbehu bola nezrealizovateľná. Ale videli sme ho!!! Inak je ZOO trochu iná ako v Bratislave. Je tu menej zvierat, z čoho som bola mierne sklamaná, ale na druhej strane majú oveľa väčšie výbehy a od návštevníkov sú oddelené oveľa menšími plotmi. Napríklad opice sú oddelené vodnými priehradami a nie klietkami, ako to je na Slovensku.


Z úvodných povinností nám ku šťastiu chýbajú ešte 2 veci: auto a farma, kde môžeme začať pracovať.

Čo sa týka auta, inzeráty sme hľadali cez internet a veru, v tom čase ich nebolo najviac... Boli sme na dvoch obhliadkach a jedno auto, konkrétne Honda Odyssey ročník 1995 s vybudovanou posteľou, sme si rovno na druhý deň kúpili od španielskeho páru. Ako sa neskôr ukázalo, auto sme celkom preplatili a nebolo bezproblémové. Senzáciou pre nás však bolo niečo iné, a to prepis auta :-). Prídeme na poštu, predávajúci vypíše krátky formulár, my vypíšeme druhý, pri okienku zaplatíme 9 dolárov a je to. Teta nám dá niečo ako technický preukaz a Milan je majiteľom ďalšie auta v najlepších rokoch :-D.

Hľadanie farmy bol na začiatku trochu boj – predsalen to robíme na poslednú chvíľu. Všetky kontakty sme našli na oficiálnej stránke wwoof, čo je skratka pre Willing Workers on Organic Farms. Znamená to, že budeme pracovať u niekoho na farme za ubytovanie a stravu. Na rozbeh je to celkom fajn, lebo stretneme nových ľudí a lepšie spoznáme krajinu. Sezóna na zber ovocia (platená práca) sa aj tak ešte nezačala, keďže je len jar. Nakoniec sa podarilo a čaká ná 4-hodinová cesta do mestečka Whakatane (čítaj Fakatáne). Správy z prvých pracovných povinností už čoskoro :-). 


Fotky z výletu na jednu z Aucklandských sopiek One Tree Hill:

Výhľad na Auckland:


Ovceee:





Ďalšie fotky nájdete tu.