Monday, March 16, 2015

Recept na typické novozélandské raňajky

Prinášame veľmi jednoduchý recept na prípravu porridge, teda ovsenej kaše, ktorou na Novom Zélande začínajú deň na nejednej farme. Táto sladká papanica je rýchla na prípravu, sýta a vynikajúca J.

Čo potrebujeme:

Základ:                                              ovsené vločky
strúhaný kokos
voda

Možnosti na dochutenie:
banán
strúhané jablko
sušené ovocie (napr. brusnice)
med/cukor
jogurt
Granko/kakao

Postup na prípravu 2-3 porcií:

1. Najprv si v hrnci osmahneme ½ hrnčeka kokosu. Pozor, aby nebol plameň veľmi silný, lebo kokos sa veľmi ľahko spáli.

2. Pridáme 1 hrnček ovsených vločiek a zalejeme to 2 hrnčekmi vody. Voda nemusí byť vriaca, ale ide to s ňou rýchlejšie.

3. Za stáleho miešanie varíme, kým nevznikne kaša požadovanej hustoty. Ak si robíte raňajky už deň vopred, nechajte v hrnci viac vody.

4. To je všetko J Môžeme raňajkovať.

5. Keďže samotná ovsená kaša je bez chuti, osladíme si ju priamo na tanieri medom alebo cukrom, môžeme pridať strúhané jablko, brusnice, jogurt alebo kakao.

Dobrú chuť J


Saturday, February 28, 2015

Víkendový návrat do minulosti

(event: Art Deco Weekend 2015)

Mali sme šťastie a opäť sme boli v správny čas na správnom mieste. Počas minulého týždňa sa mestečko Napier, kde momentálne pracujeme, vrátilo v čase do obdobia 1920-1930 počas Art Deco víkendu 2015. Festival má síce v názve slovíčko víkend, no posledné roky trvá už skoro týždeň. Ako by aj nie, keď k dispozícii je vyše 200 eventov, kde si môžete túto éru Veľkého Gatsbyho vychutnať do sýtosti. Od fashion show, cez výstavu dobových automobilov, rôzne workshopy až po koncerty a tancovačky priamo na ulici. Účasť na festivale je veľmi žiadaná a aj preto sa ceny lístkov na niektoré predstavenia pohybujú na úrovni 30, 50, či 100 eur za jedno. No nájdu sa aj bezplatné možnosti zábavy a presne na tie sme zamierili my :-).

Keďže cez týždeň pracujeme, naplánovali sme si vyraziť do ulíc a nasať art deco atmosféru až cez víkend, kedy festival vrcholí. 

Tak sme aspoň mali čas na vyriešenie problému – čo na seba? Chceme totiž zapadnúť v dave a farebné tričko s potlačou a rifle asi nie je to pravé orechové. Nabiehame teda do miestneho sekáča - teda vlastne obrovskej haly plnej regálov so šatstvo usporiadaným tématicky na vešiakoch od nevidím do nevidím. Našťastie predajca presne vie, čo zákazník 2 dni pred art deco víkendom hľadá a vytvoril osobitný regál s týmto špecifickým oblečením. Výber je už dosť obmedzený, no čo to vyberieme, vyskúšame a máme nakúpené J - ja šaty za cca 9 eur a Milan zainvestoval viac a vybral si košeľu a vestu za cca 16 eur. Ešte sme zbehli ku číňanovi po doplnky (lebo tam nájdeš všetko J) a náš prestroj je dokonalý J


Tradaaaaa:

*pozn. aspoň som už zistila, na čo som si trepala cez pol zemegule topánky na opätku J

Ale späť k víkendu. V sobotu večer sme sa odhodlali ísť na večernú tancovačku na nábreží. Atmosféra bola všade vynikajúca. Na pódiu vyhrávala swingová kapela The Royal NZ Navy Band, na trávičke si posedávali starší ľudi na skladacích stoličkách a na parkete sa odušu tancovalo. Všetci mali starostlivo vybrané kostýmy a niektorí aj svedomito nacvičenú choreografiu. Celá táto paráda sa končila o polnoci, kedy sa všetci rozpŕchli domov, popr. do vypredaných hotelových izieb. Zajtra pokračujeme :-).

V nedeľu doobedu sa na hlavnej ulici konalo SOAP BOX DERBY, teda preteky rodinných tímov na doma vyrobených kárach. Celé to spočívalo v tom, že jeden z rodičov roztlačil svoju ratolesť na štvorkolesovom vozídku a potom už všetci čakali, ako to na konci dopadne – či stihne dieťa ubrzdiť alebo ho ubrzí bezpečnostná bariéra. Súťažilo sa v jednotlivých kolách a zastúpenie mal aj náš hostel Toad Hall Backpackers, za ktorý súťažila rodinka majiteľov. Nakoniec skončili  tretí, čo je pri celkom silnej konkurencii veľký úspech J.

Keďže slnko praží, všade sú páni v klobúkoch a dámy s dáždnikmi. Celé centrum je pre autá uzatvorené. Teda, okrem nablískaných veteránov - tie sú tu teraz kráľmi. Okoloidúci si ich obchádzajú, obdivujú a fotia. Za menší poplatok sa dá na niektorých aj povoziť.




My sme si po dávke riadne čokoládovej zmrzliny radšej zvolili hovenie na trávičke pod pódiom. Koncert má nejaká sláčiková minikapela a tie melódie sú fakt pastvou pre uši. Len tak si teda sedíme, počúvame a pozorujeme ľudí naokolo - staršie manželské páry na prechádzke, mladé rodinky s deťmi alebo skupinky mladých art deco nahodených ľudí. Je to naozaj ako návrat v čase o skoro 100 rokov ...


Zahájené sú tiež prípravy na Gatsby piknik, ktorý sa koná v miestnom parku pri pláži. Všade sa rozprestierajú šiatre, pod ktorými sa na stoloch ligoce porcelánový riad, koláčiky, čaj a ďalšie dobroty. Nastajlované žienky dekorujú stany, posedenie alebo len tak posedávajú a konverzujú pri šálke kávy. Všetci sa na tento víkend zjavne pripravovali celý rok.





Stan alla prenosná vojenská nemocnica, kde dokonca „vykonávali“ operácie, amputácie a transplantácie orgánov na počkanie. Všetci tu sršali humorom a nálada bola vynikajúca :-).


Divadlo na oblohe v podaní akrobatických kúskov drojplošníkov.


Prebiehali aj ďalšie sprievodné akcie. Do Napieru ste sa napríklad mohli dopraviť vo veľkom štýle parným vlakom, na uliciach nechýbali ani kadejaké parné stroje, nedeľná omša v kostole bola spojená s jazzovým koncertom a pri platených prehliadkach ste sa mohli dozvedieť, ako sa obliecť či nalíčiť v štýle éry Veľkého Gatsbyho. Samozrejme prebiehali aj aktivity v múzeu venovanom ničivému zemetraseniu v roku 1931, ktoré vlastne celé smerovanie art deco mestečka začalo.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tomto festivale, pozrite si priamo stránku usporiadateľa tu.

Sunday, February 1, 2015

Prečo kiwi nie je vlastne avokádo?

Presun na ďalšiu farmu, v poradí už tretiu, nám priniesol niekoľko zmien. Prvou pozitívnou zmenou bola denná teplota, ktorá je v oblasti Hawke’s Bay vždy o čosi vyššia ako inde na Novom Zélande. Ďalšou zmenou bol samotný dom - už to nie je trápna drevená chalúpka, ale rovno dom zo slamy. Prekvapivo riadne izolovaný a teplý, čomu aj celkom rozumiem, keďže sa nachádza vysoko na kopci a fúka tu asi často. Za interiér by sa nemusel hanbiť žiaden hipster. Ono, majiteľka Vicky je tak trochu alternatívna - šije si vlastné oblečenie, nemá televízor ani internet a nábytok si nakupuje výhradne v second handových obchodoch. A keďže miluje vintage, vyzerá to u nej takto:
  

 
Vicky je učiteľkou v materskej škole a žije sama so psíkom Poly. Ako väčšina miestnych farmárov, aj ona sa snaží žiť v čo najväčšej miere sebestačne. To znamená, že vodu zohrieva solárnymi panelmi, na záhradke pestuje, čo sa dá a recykluje všetko možné. V komposte si dokonca chová červíky a niekedy zbiera na pobreží morské riasy, lebo je to vraj prospešné na pestovanie zeleniny. Záchod má síce v dome, ale miesto splachovania hádžeme do diery slamu. Nikam necestuje a najradšej je len tak doma. Veľmi vtipné preto bolo, keď sa nás pri našom príchode pýtala, odkiaľ sme. Pri odpovedi „Slovakia, former Czechoslovakia“ (lebo tak si nás aspoň niektorí zaradia) vyberá atlas z roku 1982 a snaží sa zorientovať. Pri každom telefonáte potom nadšene rozpráva, ako má wwooferov zo Slávie, bývalej Juhoslávie. Po našej asi tretej oprave sme boli už len wwooferi z východnej Európy :-).
  
Dom je síce teplý a krásny, ale naša „izba“ nie je ani to ani to. Spíme totiž na terase... a to nie je vtip! Hneď na verande vedľa domu stojí posteľ obkolesená ďalšími dvoma stenami. Posledná stena však akosi chýba... Milan si najprv seriózne myslel, že si z nás robí srandu... hostiteľka nás však presviedča, že nám tam bude teplo a dobre. A veruže nakoniec aj bolo :-). Teda, keď si človek odmyslí spanie pod dvoma perinami, vstávanie pred šiestou kvôli tomu, že vtáčiky v hniezde nad našimi hlavami sa už zobudili a teraz sú hladné alebo občasné prebudenie sa v noci kvôli silnému vetru. Prvú noc sme sa nevyspali skoro vôbec, lebo po nás stále šliapala mačka :-D.  No skoré vstávanie má aj svoje pozitívne stránky a to napríklad, že som si mohla odfotiť tento fenomenálny východ slnka.


Čo sa týka práce, našou každodennou úlohou je kosiť vysokú trávu okolo jej avokádových stromov a vytvárať tam tzv. mulch. Znamená to, vytrhať burinu v bezprostrednej blízkosti stromu, uložiť na to miesto namočené noviny a zahrabať senom. Účelom je zadržiavať vlahu pre strom, ak náhodou niekoľko dní nezaprší. Systém je to vcelku šikovný, len keby sme sa nemuseli každý deň trepať s ťažkým fúrikom s novinami dole svahom a potom zase hore.
 

Za odmenu však máme neobmedzené množstvo avokád na jedenie, čo využívame úplne naplno. Milujeme avokádo! Jeme ho s chlebom, cestovinami, ryžou alebo iba tak. Zároveň si všímame jeho neodmysliteľnú podobu s vtákom kiwi a polemizujeme, či by sa vlastne kiwi nemal volať avokádo. Veď predsa ovocie kiwi sa na vtáka kiwi až tak veľmi nepodobá... no, jednoducho... občas nám už slnko trochu viac pripeká na mozog :-D.

 
Keďže je Vicky každý deň v práci, máme vcelku flexibilnú pracovnú dobu. Tak si vždy nájdeme voľný čas na nejaký výlet a iné aktivity. Prostredie je napríklad dokonalé na cvičenie jógy v mojom prípade alebo meditáciu, ktorej sa začal venovať Milan. Zároveň som si jeden podvečer konečne sadla nad výrobu zácloniek do auta. Nie vždy na cestách je predsa šijací stroj k dispozícii :-).

Občas sa Vicky domov z práce ani nevráti, len dá vedieť, že spí u jej frajera Richarda a máme celý dom len pre seba. To je inak veľmi zaujímavá spoločná črta zatiaľ všetkých farmárov, u ktorých sme boli - všetci majú odrastené deti, sú rozvedení a majú nového partnera. Keď som sa Vicky opýtala, či je to takto bežné alebo je to len náhoda, len mi s úsmevom odpovedala, že to je „New Zealand style“. Hmmm... 

Prvý naozajstný výlet sme si urobili do neďalekého mesta Napier, ktoré je preslávené ulicami v art deco štýle. V roku 1931 túto oblasť totiž postihlo ničivé zemetrasenie a mesto ostalo v ruinách. Potom prišli plánovači a architekti a postavili ho odznovu práve v tomto v tých časoch obľúbenom štýle. Pre predstavu, art deco je štýl z obdobia Veľkého Gatsbyho. Ulice sú pekné a uhladené, no nič špeciálne – do architektúry sa totiž nevyznám a nízke budovy sú tu v každom jednom meste. Osobne ma veľmi prekvapila vianočná výzdoba, ktorú tu tento rok vidíme prvýkrát a je to veru divný pocit, keď si predstavím, že je vyše 20 stupňov.


Ďalší výlet sme podnikli v Te Mata Trust Parku. Miernym sklamaním bolo zistenie, že na vrchol hory sa dá vyjsť aj autom, no samozrejme sme si to vyšľapali z dolného parkoviska. Túra to nebola dlhá, okruh nám trval asi 2 hodiny. Po ceste sme videli množstvo bežcov, pôvodný les a kochali sa krásnymi výhľadmi na okolité pasienky s dobytkom. Tiež sme našli v skalách rôzne mušle a fosílie, čo je vcelku neuveriteľné, keďže sme v nadmorskej výške okolo 350 m.n.m..
 
 


Na farme sme strávili jeden týždeň a bola to zase iná skúsenosť. Vicky nám nekonečne ďakovala za odvedenú prácu, my sme jej ani nemali veľmi za čo ďakovať, keďže väčšinu jedál sme si varili sami, spali sme na terase a tak podobne. Našim ďalším cieľom je hlavné mesto Wellington a ešte predtým sme si vymysleli víkendový výlet na úplný juh severného ostrova ku Cape Palliser...juchuuu.


Saturday, December 20, 2014

Ako sme sa vrátili do čias letných táborov


Cesta na ďalšiu farmu v Gisborne sa začala tiež veľmi „úspešne“. Konkrétne asi 15 km od Kellyho farmy sme úplne zničili zadnú pneumatiku. Mali sme totiž defekt, ktorý sme si v tráve nevšimli, a v zákrute to koleso jednoducho prasklo a pár metrov sme šli skoro po disku. Čo budeme robiť? Situácia je nasledovná: po srdcervúcom lúčení sa nám nechce volať Kellymu a vracať sa späť na farmu, nemáme zdvihák na nasadenie rezervy a ani kontakt na pomoc. Našťastie si prišiel akurát farmár Dion do schránky po poštu a pri pohľade na zdevastované koleso ochotne zbehol po zdvihák a potrebné náradie. Všetko nakoniec dobre dopadlo. V 15-km vzdialenom meste Opotiki sme kúpili novú pneumatiku, naobedovali sa a pokračovali v ceste cez husto zalesnený park Waioeka Range. 
Zároveň spoznávame typické novozélandské cesty – tzn. nech je trasa dlhá či krátka, musí byť vždy kľukatá. Neraz som teda využila jedno z množstva pekne vybudovaných odpočívadiel, aby som predýchala tie početné zákruty a ukľudnila žalúdok. Na kvalitu ciest však nemôžem povedať jedno krivé slovo. Ak má byť zlá cesta, tak je to už potom rovno štrk, ale to skôr na koncoch sveta :-).


Na farmu prichádzame podvečer a zrazu sme nútení čeliť čisto nemeckej presile (rozumej osem 19-násťročných Nemiek a dvaja Nemci). Nemeckí tínedžeri sú mimochodom úplne všade, lebo polročný pobyt na NZ medzi strednou a vysokou školou sa stal obľúbeným spestrením si života. Nie všetci farmári sú z toho nadšení a už v profile uvádzajú, že hľadajú pomocníkov 20+. Sú naopak aj opačné prípady, kedy farmári uprednostňujú najmä mladé Nemky (asi sa na ne dobre pozerá...).

Ale späť k nášmu novému dočasnému domovu. Keď sa farmár Colin vrátil z mesta, boli sme ubytovaní v starom karavane v záhrade s posteľou, úložnými priestormi a ohrievačom (veľmi dôležitý doplnok). Pomaly sme sa zoznámili s pravidlami farmy. Na nástenke je rozpis povinností pre každého wwoofera na každý deň. Mimo 5-hodinovej pracovnej doby má teda každý aj jednu úlohu navyše, napr. upratať riady po jedle či vyniesť kompost. Večeriame po ôsmej, ale na to sme si tu už zvykli. Všetci, teda 13 ľudí, sa tlačíme pri jednom stole. Colin ďakuje za celodennú vykonanú prácu, lúči sa s dvoma  Nemkami a nás oficiálne víta na jeho statku. Pripadám si tu ako v detskom tábore :-).

Práca je opäť veľmi rôznorodá. Rozdiel je v tom, že Colin úrodu aj predáva, preto je prioritou robiť prácu rýchlo a dobre. Čo sa týka činností, prvé dni sme pripravovali kiwi sady pred úrodou, neskôr sme pracovali už oddelene. Ja som zbierala a procesovala kvety na predaj a Milan zbieral pomaranče alebo triedil kiwi na export, predaj na NZ a okamžité zjedenie, čo sme aj poctivo vykonávali :-). Vedzte, že som nikdy nejedla také šťavnaté pomaranče (organická farma je organická farma...) a o odrode zlatého nechlpatého kiwi som ani nepočula. Práca vôbec  nie je náročná, len občas je slnko trochu prudké a nepríjemné. A najmä tesne pred obedom sa čas vlečie riadne pomaly, v žalúdkoch škvŕka a 5 minút trvá aj pol hodinu.


 
Upozornenie pre tento odstavec: nečítať, ak ste hladní! Čo sa týka stravy, Colin je vynikajúci kuchár a má veľmi dobrý systém tématických večerov, ktorý ho odbremeňuje od vymýšľania jedál každý deň. V pondelok je mexický večer a každý si plní z pripravených surovín svoje vlastné tortily. Na výber je mleté mäsko, fazuľka, avokádová pasta, hummus, šalát a paradajková chilli omáčka. Utorky patria stredomorským jedlám s ryžou a morskými plodmi; stredy mäsku; štvrtky quiche-om a zapekaným jedlám; piatok je pizza night; v sobotu si robíme vlastné sushi a nedeľa je variabilná. Určite si niektoré dni zachováme aj na Slovensku :-). Ďalšou super vychytávkou je šalát, ktorý je prítomný pri každom jedle (či už je to len pár natrhaných listov alebo niečo komplikovanejšie). Tiež uchovávame pre našu domácnosť.

Neďaleké mesto Gisborne je najvýchodnejšie mesto Nového Zélandu a prvé mesto na svete, kde môžete uzrieť slnečné lúče nového dňa. Tiež je to jedno z prvých miest, kam dorazil v roku 1769 kapitán James Cook so svojou loďou Endeavour a tým otvoril Nový Zéland západnému svetu. O tomto fakte sa určite nedá pochybovať. Ak by tam bolo isté zaváhanie, všadeprítomné názvy ulíc, ciest a budov vás presvedčia - to je hneď James Cook tu, James Cook tam. Samozrejme sa tu nachádza aj pamätník a dve sochy tohto významného pána. Jedna z nich je celkom kontroverzná, nakoľko ju mesto kúpilo ako sochu kapitána Cooka, no zistilo sa, že to vôbec nie je on a navyše aj tá anglická uniforma vyzerá skôr taliansky. 
O tom, že sme v najvýchodnejšom meste nás utvrdzuje napríklad malé observatórium (áno, aj to patrí Cookovi :-D). Bohužiaľ sme sa do neho na pozorovanie nedostali, lebo ako naschvál boli v utorok v noci vždy mraky. Inak je mestečko veľmi pekné a trochu mi pripomína westerny. Dôvodom sú nízke budovy okolo hlavných ulíc, v ktorých sú obchody, pošta a banky. Na Novom Zélande majú miesta habadej, tak sa im ani nečudujem, že nestavajú do výšky.

Voľného času máme síce menej, ale nedele sú bez práce, tak ich využívame naplno. Najprv sme sa autom previezli do Tolaga Bay, kde sa nachádza najdlhšie betónové mólo na južnej pologuli (660 m), urobili sme si dvojhodinovú prechádzku ku Cookovej zátoke, kde (ako inak) tiež zakotvil James Cook a prešli sa pastvinami k diere vedúcej na pláž. Deň sme ukončili v miestnej krčme, kde sme si dali po jednom pive a šli „domov“. Atmosféra tam bola vynikajúca - Maori hrajú na gitare a spievajú piesne v ich jazyku, pri pár vysokých stoloch posedávajú ľudia a biliardový stôl zatiaľ zíva prázdnotou. Nad hlavami sa nám hompáľa veľká ryba a v rohu stojí retro jukebox – pripadám si ako v americkom filme :-).



 

 


Ďalšiu nedeľu sme si urobili skupinový výlet na pláž a k rockslidu. Pýtate sa, čo to ten rockslide je? Je to prírodný tobogán, kde sa v ľadovej vode po kamennom podloží kĺžete na doske a skončíte v ešte ľadovejšej vode. Skúsili sme to raz, ale tá voda bola neskutočná – nepomohlo ani usilovné plávanie, vždy bola studená. Tiež sme si ako správny kiwi-ovia okúsili ísť do obchodu naboso. Aj to je vec z kategórie „raz a dosť“, lebo v klimatizovanom supermarkete je tak trochu chladno. Inak je to medzi miestnymi celkom bežná záležitosť (ako som spomínala v príspevku o Aucklande). Raz je naboso celá rodina, inokedy len deti. Colin chodí napríklad bez topánok po svojej farme, či je tam blato alebo nie. Čo sa týka zimomravosti, treba povedať, že oproti Novozélanďanom sme my, Európania, úplné padavky. 

 




Ďalšiu vec, ktorú sme okúsili, bol surfing. Keďže Colinova dcéra prevádzkuje takú školu, bol by to hriech nevyužiť. O 7:00 ráno sme naklusali na pláž. Áno, bolo to veeeľmi skoré vstávanie a áno, bola straaašná kosisko. Po teoretickej časti v piesku sme sa v neoprénoch a s doskami pod pazuchou presunuli do mora. Liz je veľmi dobrá a trpezlivá učiteľka. Vždy som si myslela, že udržať rovnováhu na surfe bude väčší problém. Ale nakoniec sa mi podarilo aj postaviť sa ;-). Milan bol na tom lepšie a ten stál na doske skoro pri každej tretej vlne. Po dvoch hodinách sme sa vyšťavení vrátili na farmu a pri predstave piatich hodín práce sme si radšej dali druhé raňajky. 
Pár vydarených foto:


Na farme sme boli dva týždne a musím povedať, že sa nám veľmi ťažko odchádzalo. Medzičasom sa osadenstvo podstatne obmenilo a spoznali sme nových cestovateľov z Francúzka či Holandska. Tiež sme sa veľa nasmiali na Colinových príbehoch, naučili sa veľa o organickom farmárčení a zistili, že sliepky žijú na stromoch. Naše cesty vedú ďalej na juh do oblasti Hawke’s Bay ku Vicky. 

Popri presune sme sa rozhodli dať si ešte dvojdňové pracovné voľno a navštíviť oblasť jazera Waikaremoana. Verte, že mi trvalo hrozne dlho zapamätať si tento názov. Veľa miest je na Novom Zélande pomenovaných po maorsky a keďže je to opisný jazyk, veľa mien vyzerá podobne, no znamenajú úplne niečo iné. Konkrétne Waikaremoana znamená more vlniacej sa vody (wai=voda, kare=vlniť, moana=more). Uvidíme, s akými názvami sa stretneme pri našom ďalšom putovaní Novým Zélandom :-).